Dalo by sa takto pokračovať donekonečna, ale pointa je zrejmá i bez toho. Tento deň fašistom nepatrí. Rovnako, ako im nepatrí štát, v ktorom žijeme, a ako im nesmú patriť naše vlastné životy.
Skupina predstaviteľov a obdivovateľov fašizmu bude vždy okrajová, i keby mala mať niekedy v dejinách dočasne na svojej strane väčšinu. Nikdy nás totiž neposunie ani o piaď vpred. Nevytvorí nič, čo by prežilo jej vlastný fyzický zánik, neobohatí nikoho život o niečo, čo by malo hodnotu hodnú spomenutia.
Príčiny radikalizácie časti spoločnosti boli už mnohokrát prevetrané a prediskutované od nuly po nekonečno a naspäť. Politické a ekonomické motívy fašizmu či nacizmu, rovnako ako politické, ekonomické a psychologické motívy tých, čo podľahnú jeho vábeniu, sú známe. Niet čo nové doložiť, možno sa len opakovať.
Áno, aj opakovať sa môže byť občas užitočné, pretože ľudia sú zábudliví a medzigeneračná pamäť je v tomto prípade, ako vidno, fikcia. Je len čosi zúfalé na tých neustálych výzvach, aby sme fašistov pochopili, aby sme sa im vraj pokúšali priblížiť. A kontraproduktívne: niektorí politici sa napríklad tak usilovne a s toľkým pochopením pokúšajú priblížiť voličom extrému, až sa sami presúvajú za nimi, na okraj.
Skupina pred- staviteľov a obdivovateľov fašizmu bude vždy okrajová, i keby mala mať niekedy v dejinách dočasne na svojej strane väčšinu.
Je to niečo podobné, ako pokúšať sa závislému decku vyhovoriť striekačku a ihlu. Možno v jednom z milióna prípadov to akosi zafunguje. Ostatným však z priepasti nepomôžete, kým ich najprv neodstrihnete od drogy.
V ideálnom prípade tak, že vyženiete výrobcov, dodávateľov a dílerov zo štvrte, z mesta. Na tom nie je nič necitlivé. Naopak. Práve zdanlivá tvrdosť môže byť v tomto prípade dôkazom, že ste chorého pochopili veľmi dobre.
Zahnať dílerov nacizmu naspäť do kanálov, kam patria, je prvým predpokladom liečby spoločnosti. Aby nedošlo k omylu: zahnať ich v tomto prípade znamená ukázať im, kde je ich miesto. Policajné manévre či pritvrdzovanie úradných represálií nepomôžu, keď bude väčšina spoločnosti mlčať a vyčkávať, ako to dopadne.
Ak majú pohrobkovia slovenského 14. marca využívať slobodu tárať, čo im ľudácka slina na jazyky prináša, ostatní musia využívať svoju slobodu hovoriť otvorene, čo si o nich a o ich plánoch myslia.
Pred osemdesiatimi rokmi sa ešte voliči a sympatizanti ľudákov rútili viac-menej do neznáma. Takúto výhovorku dnes už naporúdzi nemajú. Dnes musí ísť minimálne o zlyhanie predstavivosti a nedostatok empatie. Iste, musí tam byť aj autentická zlosť. Tá však nemôže byť pre nikoho ospravedlnením túžby po násilí. Verbálnom, fyzickom, či spoločenskom.
Dosť už bolo rumázgania. Tu sú životy, žime ich tak, aby po nás mohli svoje životy žiť nerušene ďalší.