Ak ste sa na začiatku rozhodli veriť tej prvej matke, ktorá neverila svojej dcére a obvinila resocializačné zariadenie Čistý deň z toho, že napomáha znásilňovaniu maloletých a mladistvých klientok, potom podľa všetkého neuveríte tejto druhej matke, ktorá zhodou okolností tiež neverí svojej dcére, akurát že jej neverí opak – že Čistý deň je špinavý.
Ak sú drogy morálny problém, potom nie deciek. Na morálku sa choďte pýtať ctihodných kmotrov, ktorí si zo zmaru a nešťastia celých rodín postavili vily a vybavili autoparky.
Alebo naopak. Ak veríte tejto druhej matke, že rozpozná, či jej dieťa vystupuje pri obviňovaní „resocu“ úprimne, alebo je manipulované (kýmsi, drogami, jedným aj druhým), najskôr nebudete veriť tej prvej, ktorá bola na začiatku celého harmatanca okolo Čistého dňa. No dobre. Kde sú v tom tie deti?
V našom štáte sa systém pomoci drogovo závislým a ich rodinám dlhodobo nerieši. Nie je dosť zariadení, v ktorých by mohla bezpečne prebiehať detoxikácia – nikdy ich dosť nebolo, ale redukcia lôžok či úplné rušenie „nezárobkových“ psychiatrických oddelení vo všeobecných nemocniciach tomu celkom určite ďalej nepomohli.
Nebyť práve resocializačných zariadení, ktoré by za normálnych okolností mali nastupovať až po detoxe, rodičia maloletých obetí by sa často už vôbec nemali kam obrátiť. Maloletých obetí koho?
Nuž napríklad takej veselej partie, s akou sa multiotecko Boris Kollár, pravdaže, čistou náhodou, fotografoval v bare v rámci exotickej dovolenky. Ak už teda nechceme brať za bernú mincu staré policajné záznamy, podľa ktorých mohol byť v istej dobe rovno ich pomocníkom.
Ak sú drogy morálny problém, potom dozaista nie morálny problém deciek, ktoré sa stanú závislými skôr, ako si stihli vôbec vytvoriť nejaký etický systém. Na morálku sa choďte pýtať ctihodných kmotrov, ktorí si zo zmaru a nešťastia celých rodín postavili vily a vybavili autoparky. A teraz sa tie deti majú stať ešte rukojemníkmi vo vybavovaní účtov medzi politikmi a Čistým dňom, prípadne politikmi navzájom?
Minister Ján Richter, samozrejme, splnil sen opozícii, keď Čistému dňu neodobral licenciu. Je to jeho zodpovednosť, ktorú si ponesie ďalej a ktorá ho bude strašiť pri akomkoľvek ďalšom zhoršovaní situácie. Čie sny plnilo vedenie Čistého dňa, keď prednedávnom zvolilo ťah „protiútok Simonou“, ktorý do hry vtiahol Kollára, nevedno.
Práve tak ako nevedno, prečo Daniel Lipšic, ktorý ako advokát môže, pravdaže, zastupovať, koho chce, zvolil včera voči vedeniu „resocu“ ten najzákernejší spôsob verejného opľutia: „Viem o tom človeku niečo, ale je to také strašné, že to nemôžem verejne prezradiť.“
Kto sa prihlási k zodpovednosti, ak sa stane niečo, čo sa už nebude môcť odstať? A kto je taký frajer, že si je istý, či sa niečo také nedeje práve teraz?