V Holandsku práve utŕžil dôležitú ranu naratív európskej krajnej a populistickej pravice. Lenže ak už zovšeobecňovať, potom kompletne. Geert Wilders a jeho európski druhovia nie sú jediní, komu zostal dlhý nos. Prieskumy dlhodobo stavali Wildersa a jeho Stranu pre slobodu do pozície očakávaných víťazov. Dôležité strany vopred vyhlásili, že s ním vládnuť nebudú, ale o tom, že skončí prvý, takmer do konca nebolo pochýb. Jeho druhé miesto s výrazným odstupom za Ľudovou stranou za slobodu a demokraciu premiéra Marka Rutteho je preto porážkou aj napriek tomu, že na rozdiel od Rutteho, ktorý stratil osem kresiel, Wilders päť kresiel získal.
„Holandský ľud odmietol zlý populizmus,“ vyhlásil čoskoro už trojnásobný premiér Rutte. Podľa francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda to bolo „jasné víťazstvo nad extrémizmom“. Podobne ladené pozdravy dostal Rutte z Nemecka a iných častí Európy. Na to, aby bola takáto verzia úplne korektná, by však nesmel sám Rutte preberať v kampani z Wildersovej rétoriky bezmála všetko okrem úplných krajností. Ak Wilders je „nesprávny typ“ populizmu, potom jeho salónnejšia podoba v podaní zavedenej pravice je ten správny typ?
Ako pre koho. Patriotické búšenie sa do pŕs možno pomohlo Rutteho strane, jej partnerom zo Strany práce však nepomohlo nič. Labouristi stratili tri štvrtiny svojich parlamentných kresiel (z 38 na 9), čo z nich robí najviac porazených týchto volieb. Voliči ľavice dali prednosť vyhranenejším stranám, napríklad Zelenej ľavici a Socialistom. Poučenie? Sulík sa môže inšpirovať Wildersom, sociálni demokrati nie.
Napriek zákrutám a odbočkám, hlavné posolstvo je jednoznačné: naratív krajnej pravice, podľa ktorého po brexite a Trumpovi musí logicky nasledovať kontinentálna Európa, utrpel zatiaľ aspoň čiastočnú porážku.
Možno aj vďaka tomu, že Donald Trump nastúpil s dostatočným predstihom na to, aby si európski voliči mali čas premyslieť, či ich túžba vytrestať mainstream stojí akurát za takýto chaos. Aj vďaka Recepovi Erdoganovi, ktorý svojimi provokáciami pomohol holandskému premiérovi vystupovať ako politikovi, ktorý nikomu nedovolí brnkať Holanďanom po nosoch. A možno aj vďaka ruským sponzorom európskej krajnej pravice, ktorí síce vedia, do koho vo svojej snahe oslabiť EÚ investovať, nemajú však dobrý odhad, čo sa týka miery a vlastného obsahu protieurópskej kampane.
Dozaista však najmä vďaka samotným holandským voličom, ktorých prišlo v stredu k urnám najviac za posledných tridsať rokov. V praxi tak ukázali, že pravicoví populisti nie sú zasa až takými hovorcami ľudu, za akých sa vydávajú. Čosi podobné sa ako-tak ukázalo napríklad nedávno v Rakúsku, v čosi podobné sa predovšetkým dúfa onedlho v prípade Francúzska.
A vlastne tak trochu aj u nás na jeseň. Minimalistickou úlohou tradičnej politiky je neopičiť sa po extréme a neodrádzať ľudí od volieb.