Vždy keď sa hlasovalo a on bol poslancom (2002, 2005), bol neprítomný. Klub Smeru sa zvyčajne zdržal hlasovania vtedy, keď sa to fakticky rovnalo odmietnutiu návrhu, alebo bol priamo proti, keď si to parlamentné počty vyžadovali.
Zatiaľ čo predseda sám nehlasoval, najsilnejšia strana na Slovensku nikdy nepustila návrh na zrušenie amnestií do záverečnej fázy. Iba raz. Návrh poslancov za KDH vo februári 2012 prešiel až do tretieho čítania, aby ho tam poslanci Smeru stopli, zdržaním sa. Návrh Jána Budaja, ktorý sa ocitol v druhom čítaní, nie je novinkou. Nádej, že by ho poslanci za Smer pustili cez záverečné hlasovanie, naráža na skúsenosť so všetkými doterajšími.
Novinkou je to, že Smer, respektíve vládna koalícia, ktorej podstatnou súčasťou je strana Roberta Fica, predkladá vlastný návrh. Ten je skonštruovaný tak, aby Smer nemohol byť ľahko obvinený z toho, že obrátil kabát: jednou poistkou je fakt, že zmena ústavnej praxe má byť trvalá, nie jednorazová, druhou poistkou je zapojenie Ústavného súdu, ktorý má mať dvojmesačnú lehotu na prípadnú námietku. Vládny návrh teda dáva za pravdu Ficovej verzii, podľa ktorej proti rušeniu amnestií nikdy neboli politické či morálne, ale vždy len ústavnoprávne dôvody. Ostatne, túto verziu mala potvrdiť už nedávna trojvetová parlamentná deklarácia, ktorá amnestie odsudzuje.
V každom prípade platí, že Ústavný súd by Ficovi ničím nemohol politicky poškodiť viac, ako tým, že by zrušenie amnestií zastavil.
Tak či onak, tentoraz Smer (a SNS, ktorá je už opäť raz v parlamente relevantná) prichádza s konkrétnym spôsobom, akým by bol ochotný za zrušenie amnestií po prvý raz v histórii hlasovať od začiatku až do konca. Nuž a prichádza otázka za milión. Nájde sa v opozičných laviciach dostatok poslancov, ktorí zmenenú situáciu vezmú ako šancu zrušiť amnestie? Alebo prevážia tí, ktorí v nej vidia iba šancu Smeru pripísať si body – a to z princípu nesmú pripustiť?
Reči o perfídnom pláne prehnať amnestie cez parlament iba preto, aby to potom v Košiciach zastavili nominanti HZDS a Smeru…Nuž hej, ilúzie si nerobíme. Všelikto sedí na Ústavnom súde. Napríklad aj jedna nominantka Štefana Harabina, ktorú ako jedinú z parlamentom navrhnutých kandidátov schválil prezident Andrej Kiska – ak už teda niekto potrebuje palivo do kotla logike sa vzpierajúcej kádrováckej mánie. Nehovoriac o takej drobnosti, že Budajov návrh predsa zásah Ústavného súdu nijako nevylučuje.
V každom prípade platí, že Ústavný súd by Ficovi ničím nemohol politicky poškodiť viac, ako tým, že by zrušenie amnestií zastavil. A ak by bol chcel, pre Smer existovali pohodlnejšie cesty, ako sa z amnestií vyvliecť. Napokon, tou najpohodlnejšou z nich predsa kráčal pätnásť rokov: potápal jeden návrh za druhým s poukazovaním na ústavnosť bez toho, aby sám prišiel s aspoň teoretickým návrhom riešenia.
Na akomkoľvek ústavnom zákone sa musia pri dnešných počtoch vládna a opozičná časť parlamentu dohodnúť. Elementárna dôvera medzi nimi je jedna vec. Dôvera verejnosti k parlamentu je vec druhá. Čo myslíte, súvisia navzájom?