V tomto prípade existuje iba jedna vec, ktorá je ešte ťažšia, ako dokazovanie úmyselného trestného činu: ťažšie by bolo uveriť, že o žiaden úmysel tam nešlo. O právnom povedomí mnohých našich politikov všetkých politických farieb naozaj netreba živiť nijaké ilúzie.
Je nemožné uveriť, že by sa nikto na ministerstve nepoponáhľal upozorniť politické vedenie rezortu, že takto sa to nerobí. Ak by to nebol úmysel.
Napokon ako hrdí voliči vieme sami najlepšie, koho a prečo posielame do najvyšších verejných funkcií v štáte. Úroveň práce našej byrokracie, teda profesionálnych osadenstiev štátnych úradov a ministerstiev, zasa kolíše od ministerstva k ministerstvu, od úradu k úradu.
Je však nieže ťažké, ale nemožné uveriť, že by sa na niekdajšom ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja v roku 2007 nenašiel dostatok byrokratov, ktorí by vedeli, že umiestniť oznámenie o verejnej súťaži za 120 miliónov eur (vtedajších 3,6 miliardy korún) na nástenke v jednej z chodieb ministerstva znamená všetko možné, len nie „zverejniť“ ho.
Je nemožné uveriť, že by si nikto na ministerstve nedokázal spočítať, koľko je dva krát dva, a že by sa nepoponáhľal upozorniť politické vedenie rezortu, že takto sa to nerobí. Ak by to nebol úmysel.
Ak by nebolo úmyslom ministrov za SNS a niekoľkých ďalších vysokopostavených pracovníkov zmanipulovať tender tak, aby ho vyhrali akurát tie firmy, ktoré si oznámenie všimli akýmsi nevysvetliteľným zázrakom (prechádzali sa po chodbách ministerstva a tak nejako im to prosto padlo do oka?), veci by vyzerali celkom inak.
Marián Janušek a jeho nástupca Igor Štefanov by asi nechodievali štekať na oponentov do televíznych diskusií, ak by celá aféra bola akurát otázkou opomenutia nejakého pravidla či inej chyby.
Vtedajší predseda SNS Ján Slota by asi s toľkou vehemenciou neokrikoval kritikov tendra, ak by tie firmy, čo takýto slávny tender vyhrali, boli blízke jeho osobe (peňaženke?) len čistou náhodou.
Ani Andrej Danko, neskorší prvý podpredseda a ešte neskorší predseda strany, by bol tiež asi nemárnil toľko času obviňovaním tých, čo obviňovali SNS, a venoval by sa viac žehleniu problému straníckych kádrov, ktoré „robia náhodné chyby“.
Lenže problém nemal nič spoločné s náhodnými chybami. Práve tak, ako s náhodnými chybami nemali nič spoločné kauza Interblue (66 miliónov eur), tender na likvidáciu popolčeka a škvary (83 miliónov eur) či prenájom Jarovského ramena za 50 halierov za meter a rok firme Xiland.
Účinkovanie SNS v prvej vláde Roberta Fica bolo názornou pomôckou na pochopenie, akými spôsobmi sa dajú dojiť verejné zdroje, fondy, eurofondy, rozpočty. A to rozhodne nebola náhodná chyba. Bol to úmysel, za ktorý by mal už konečne niekto zaplatiť.