Neprejde azda rok, aby sa neprevalil nejaký veľký potravinový škandál: raz sú to poľské potraviny solené priemyselnou soľou, inokedy konské mäso predávané ako drahšia hovädzina či najnovšie brazílske pokazené mäso „vypraté“ v chemikáliách.
Človek sa potom pýta, načo sú všetky tie zákony, keď mu na stole pristane takýto odpad? Ono je to v princípe tak ako so staničnými reštauráciami. Keďže zákazníci v nich sa neprestajne menia, majitelia sa nemusia snažiť získať si „štamgastov“, a tak v nich len ťažko budete čakať kvalitu.
Podobne je to aj s globalizovaným obchodom – niektorí producenti a obchodníci jednoducho skúšajú, čo všetko im prejde. A keďže spotrebiteľ je anonymný, kdesi na opačnom konci sveta – necítia ani žiadne zábrany, keď ho podvádzajú. Zisk zjavne prevyšuje potenciálne riziko, inak by to nerobili.
Riešene je prosté – kupovať výrobky od lokálnych producentov. Ľahko sa povie, no ťažšie urobí. Vďaka nezvládnutej transformácii sme si takmer zlikvidovali vlastný agrosektor, a tak dnes každé druhé kura na našom tanieri je zahraničné. Pri bravčovine je tento pomer ešte nepriaznivejší – až 60 % produkcie má inú značku ako SK, o hovädzine nehovoriac…
V situácii, keď sú na európskom i celosvetovom trhu obrovské prebytky potravín, sa potravinársky priemysel buduje nanovo len veľmi ťažko. Ak sa však chceme vyhnúť mäsu „marinovanému“ v kyseline, tak inej cesty niet.