Človeku by možno napadlo, že sa to bude týkať len veľkých reťazcov, ale nie, „zákaz pracovať“ budú mať aj maloobchodníci, s výnimkami, medzi ktorými nemôžu nefigurovať podobne dôležité artikle ako suveníry alebo kvety. Na prvý pohľad sympatické – hlavne ak si pripomenieme, že bývalý minister školstva zo strany SaS Eugen Jurzyca svoj nesmierne vtipný bonmot o zákaze predaja na všetky dni sviatkov ako o „útoku na (posvätné) symboly trhovej ekonomiky – obchody“ ani na chvíľu nemyslel ako vtip. Tu niekde sa však aj radosť môže končiť.
Lebo nech znie „povinnosť nepracovať“ ako radikálny krok v ústrety ťažko skúšaným pracujúcim a kultivácii spoločnosti, v súčasnej podobe je to len Potemkinova dedina: niečo, čo má peknú fasádu, obsah za ňou však ostáva nezmenený. Tým obsahom je v tomto prípade neriešenie práv zamestnanca.
Kto z nás by sa už aspoň niekedy nepozastavil nad osudom zle platených (zväčša) zamestnankýň odkrúcajúcich nadčasy pri páse alebo za pokladnicou a neprial im, aby mali právo na obedovú pauzu či normálnu prestávku na toaletu, dôstojný plat a čas strávený s rodinou? Všetci, verejnosť, vláda aj odbory, dobre vieme, v akých podmienkach sú ľudia často nútení nie pracovať, ale hrdlačiť.
Aký však má zmysel pridať 16 dní zhora nanúteného voľna, o ktorom by mohli ľudia rozhodovať slobodne každý za seba, keby svoju prácu počas celého roka vykonávali v lepších ľudských aj platových podmienkach?