Po týždni stále platí, že ak má byť zrušenie Mečiarových amnestií úspešné, koalícia a opozícia budú musieť dospieť k vzájomnej dohode. Platí i to, že k dohode zatiaľ nedospeli. Hlasovaním sa však spustila časomiera, ktorá ich bude tlačiť.
Únos Michala Kováča mladšieho sa odohral v roku 1995, amnestia pre únoscov (a medzitým aj vrahov Róberta Remiáša) prišla v roku 1998. K znovuotvoreniu kauzy teda tak či onak dôjde najskôr až dvadsaťdva rokov po únose, dvadsaťjeden rokov po vražde a devätnásť rokov po amnestiách. Ak sa politici a právnici dohodnú na tom, že premlčacia doba na tieto činy prestala amnestiami plynúť – a zdá sa, že naozaj je to tak – potom naozaj nezáleží, či sa prípad znovu otvorí v apríli, máji, alebo hoci v septembri tohto roka. Načo teda skrátené konanie?
Hovoríme o politikoch, a tí majú politické motívy. Aký môže byť politický motív za tým, že koalícia chce o amnestiách rokovať hneď teraz, a nie až potom, čo by návrh prešiel útrobami bežného legislatívneho procesu? Na to nie je ťažké odpovedať.
Prvým politickým motívom, nazvime ho vonkajším, je jav, ktorý možno pozorovať pred bratislavskou rezidenciou Bonaparte, kde v pravidelných intervaloch vystupuje cirkus Matovič. Napriek tomu, že jeho prívrženci sú presvedčení o opaku, principál cirkusu robí všetko pre to, aby Robert Fico zostával v rezidencii postavenej človekom podozrivým z trestnej činnosti čo najdlhšie.
Na jednej strane je určite fajn, keď sa Mečiarove amnestie opäť dostali do centra pozornosti verejnosti. Vždy je užitočné, keď sa verejnosť snaží hľadať názor na náš štát, na pomery, aké by v ňom mali vládnuť a na spravodlivosť, ktorou by sa mal riadiť. Až na to, že keď si také verejné hľadanie názoru sprivatizujú politickí cirkusanti, výsledkom môže byť obyčajná variácia bežnej straníckej ruvačky o moc, ktorá neprinesie nikomu nič okrem opice, ktorú potom treba vyspávať.
S tým priamo súvisí druhý, vnútorný politický motív. Keď sa už Smer rozhodol, že po rokoch odmietania zrušenie amnestií umožní, chce to urobiť tak, aby mu popri tom pol roka netrhali uši trúby politického cirkusu. Tie trúby by mohli napokon docieliť aj to, že na konečné zrušenie amnestií by nechýbali hlasy opozície, ale aj hlasy v rámci Smeru a SNS.
Ján Budaj nechce stratiť tvár tým, že síce prišiel so svojím, ale napokon by hlasoval za konkurenčný návrh. Robert Fico nechce stratiť tvár tým, že by zásluhy za obrat v názore Smeru na rušenie amnestií neboli pripísané jemu, ale cirkusu pod jeho oknami. Nemusí sa nám to páčiť, ale je to politická malá násobilka. Ktorej súčasťou je i možnosť, že si vzájomne vyjdú na polcestu. Ak sa to nestane, zabudnite na amnestie. Zostane len ten cirkus.