Radšej sa ani nepokúšajme domýšľať, čo by sa strhlo, keby niekomu na Ústavnom súde v nasledujúcich týždňoch napadlo túto vládno-opozičnú zhodu napadnúť.
Taký je síce plán, ale tým sa celá vec ešte zďaleka neskončí. Čo je na jednej strane riskantné, ale na druhej strane úplne správne. Parlament je síce pilierom ústavnosti a zákonodarným zborom, poslanci však nemôžu hlasovaním rozhodovať o tom, či je niekto vinný, alebo nie zo spáchania nejakého trestného činu. Na to sú v demokracii a právnom štáte určené celkom iné inštitúcie, a je to tak dobre.
Riskantné je to preto, lebo keď po prezidentovom podpise a uvedení zmeny ústavy v Zbierke zákonov príde samotný návrh týkajúci sa Mečiarových amnestií (a po štvrtku je nanajvýš pravdepodobné, že bude aj schválený), začne plynúť šesťdesiatdňová lehota, počas ktorej sa k návrhu bude môcť vysloviť Ústavný súd.
Nejde len o to, že na Ústavnom súde sa pohybujú postavy, ktoré boli počas mečiarizmu politicky aktívne – a to práve vo farbách mečiarizmu. Ide aj o to, že obrat v politickej klíme Národnej rady, ktorý umožnil takúto vládno-opozičnú spoluprácu, ešte nemusí znamenať obrat v názoroch ústavných právnikov. Bez ohľadu na to, na ktorej strane pomyselnej politickej barikády sa nachádzali v 90. rokoch minulého storočia.
Radšej sa ani nepokúšajme domýšľať, čo by sa strhlo, keby niekomu na Ústavnom súde v nasledujúcich týždňoch napadlo túto vládno-opozičnú zhodu napadnúť. V atmosfére, v ktorej si priam revolučné zásluhy za zrušenie Mečiarových amnestií nárokujú takmer úplne všetci v štáte vrátane ľudí, ktorí si až donedávna na túto tému ani len neodkašľali.
Pre istotu len skonštatujme, že zapojenie Ústavného súdu do procesu vo štvrtok po vzájomnej dohode odsúhlasilo 124 poslancov všetkých politických farieb. Ktovie, čo budú hovoriť o dva mesiace.
Nemaľujme však čerta na stenu. Napokon ešte stále nie je jasné ani to, v akej podobe „ten hlavný“ návrh do parlamentu dorazí. Nieto ešte, aký bude osud prípadu zavlečenia Michala Kováča mladšieho. Samotný čin bude nepremlčaný, z toho však automaticky vôbec nevyplýva, že by sa mal napríklad o svoju budúcnosť obávať istý spokojný dôchodca, ktorý to celé spískal.
Keďže Mečiar osobne nebol v súvislosti s únosom počas toho krátkeho času pred výmenami vyšetrovateľov a potom amnestiami ani len vyšetrovaný, je celkom dobre možné, že prípadná spravodlivosť sa zastaví ďaleko pred jeho prahom.
Kto to potom vysvetlí ľuďom, ktorí sú presvedčení, že niet spravodlivosti bez toho, aby niekto dôležitý neskončil za mrežami? Ktorí nepochopia, že to jediné – ale aj najdôležitejšie – čo môže parlament vo veci urobiť, je očistiť štát? Žeby im to vysvetľovalo tých 124 ľudí, ktorí vo štvrtok stlačili tlačidlo „za“? A sú na to sami pripravení?