Je to veľmi jednoduché. Keby naše súdnictvo požívalo vážnosť, aká by normálne tomuto dôležitému pilieru demokracie mala prislúchať, voľby členov Súdnej rady by boli nudnou správou kdesi na okraji všeobecného záujmu.
Keby sa justícia neumiestňovala kdesi v blízkosti dna rebríčkov dôveryhodnosti našich inštitúcií, bolo by to nedôležité. Keby na čele sudcovskej samosprávy vždy boli stáli ľudia, ktorých môže verejnosť považovať za bezúhonných profesionálov, a keby takí ľudia prevládali v súdnictve vo všeobecnosti, nikoho zvonka by veľmi nemalo prečo zaujímať, kto vystrieda členov rady a kto nový ju povedie.
Fakt, že situácia v súdnictve sa pomaly, ale predsa obracia k lepšiemu, nezmenšuje význam personálnych obmien v Súdnej rade.
Lenže Súdna rada bola pridlho prevodnou pákou vôle jedného človeka a jedného typu „filozofie“, podľa ktorej súdnictvo pripomínalo skôr konkurenčnú odnož mafie. Súdy síce skutočných mafiánov občas zatvárali do väzenia (občas nie) a odvolávali sa na zákony nášho štátu, súdnictvo samo však bolo podobne nepreniknuteľné, nedotknuteľné a neuveriteľné výhody si nárokujúce ako organizácia, proti ktorej akože bojovalo. Súdna rada na jednej strane pomáhala šikanovať sudcov, ktorí nerezignovali na svoje poslanie a ideály, na druhej strane slúžila ako nárazník proti občasným pokusom o nápravu.
Tento stav sa v posledných rokoch našťastie zlepšuje. Čosi sa začalo už za predchádzajúceho ministra spravodlivosti, čosi sa deje za súčasnej ministerky. Odchod niekdajšieho neotrasiteľného vládcu justície z funkcií (aj zo Súdnej rady) nebol zďaleka jedinou podmienkou zmien k lepšiemu, bol však nepochybne podmienkou na to, aby sa nejaké zmeny mohli vôbec seriózne začať.
Fakt, že situácia v súdnictve sa pomaly, ale predsa obracia k lepšiemu, nezmenšuje význam personálnych obmien v Súdnej rade. Práve naopak. Pri hĺbke nezávislosti a rozhodovacej autonómie, ktorú má súdnictvo k dispozícii, je ľahké predstaviť si, ako sa mení opäť na uzavretú entitu, v ktorej vládne strach a omerta. Stačí, keď sa na nesprávne miesta dostanú nesprávni ľudia. Tých miest pritom zase toľko nie je.
Priama otázka, či sa o návrat na scénu vo voľbách do Súdnej rady nepokúsi Štefan Harabin, sa môže zdať bezpredmetná. Harabin trávi posledné roky zavŕtavaním sa hlbšie a hlbšie do útrob scény politických konšpirátorov. Jeho nahováračky s „ezoterickým“ krídlom krajnej pravice a jeho sieťou (zväčša) internetových „médií“ nasvedčujú, že ak čosi, Harabin skôr hľadá nového koňa, ktorý by ho na justičné výslnie vyniesol cez politiku. Mimochodom, ako to pre neho kedysi urobil Vladimír Mečiar.
To však ešte neznamená, že sa o to nepokúsi. Buď priamo, alebo prostredníctvom „svojich“ ľudí. Oboje už vo svojej kariére s úspechom mnohokrát vyskúšal. Takže áno. Obmena Súdnej rady je dôležitá inštitucionálne, ale aj personálne. Všetko, čo sa začalo meniť k lepšiemu, sa dá opäť meniť k horšiemu. A stačí tak málo.