Desivé zábery na umierajúce deti v Chán Šajchúne pripomínali útok na iracké mesto Halabdža, kde „chemický Ali“ dal v r. 1988 zavraždiť yperitom tisíce Kurdov, alebo udalosti na predmestí Damasku spred štyroch rokov, kde rakety s hlavicami naplnenými sarínom usmrtil stovky ľudí.
Je možné, že po vyhlásení Washingtonu, že Asad už preň nie je problém, sýrskemu diktátori narástli krídla a rozhodol sa dať príučku povstalcom v odbojnej provincii Idlib. Na druhej strane, Asad mal už v r. 2013 namále, lebo po spomínanom chemickom útoku ho od americkej intervencie zachránila iba dohoda, že sa zbaví chemických zbraní. Ak by sa ju teraz rozhodol porušiť, znamenalo by to, že sa cíti silný, resp., že niekto ešte silnejší mu kryje chrbát.
Kto asi? Keď vo februári Bezpečnostná rada OSN požadovala uvalenie sankcií proti Sýrii za použitie chemických zbraní proti tamojším obyvateľom, tento návrh vetovali Peking a Moskva. Ruský veľvyslanec pri OSN vtedy argumentoval, že na vyšetrovanie je vyvíjaný „obrovský nátlak“ so zámerom dosiahnuť jednostranné vyhlásenie.
Keď Rusov doteraz nepresvedčilo to, že za tri chemické útoky sú preukázateľne zodpovedné sýrske vládne sily, azda ich konečne presvedčí tento masaker.
No ešte horšie je, že nečinnosť Západu si vyberá hrozivú daň a my sa šesť rokov iba prizeráme. Privierame oči, no v podobe utečencov sa nám to ako bumerang vracia. Kedy už konečne pochopíme, že toto je konflikt, ktorý sa bez prispenia Západu len tak neskončí?