Foto: Danglár
Nejde o to, že všetko už bolo pred rokmi vyšetrené, ale o to, že to bolo vyšetrené pred rokmi. Všetkých tých svedkov, ktorí vypovedali v prvom kole a z ktorých niektorí sa podľa slov bývalého prokurátora Michala Serbina neskôr začínali krútiť, možno nebude nevyhnutné a najskôr ani možné vypočuť znova, ak sa má však konanie obnoviť, nejaké svedectvá sa nepochybne oprášiť budú musieť.
Keďže samotná obžaloba, ktorú pred sedemnástimi rokmi Serbin na trinástich obvinených podal, má niekoľko tisíc strán, príslušný sudca bude mať s jej naštudovaním určite dosť práce na to, aby bolo hlavné pojednávanie do šesťdesiatich dní prekvapením. Inými slovami, i keby súd hneď pridelil spis niektorému zo sudcov, lehotu, v ktorej sa k zrušeniu amnestií môže vyjadriť Ústavný súd, by sa mu i tak „podbehnúť“ najskôr nepodarilo.
Nehovoriac, čo by sa tiež mohlo stať, ak by sa mu ju podbehnúť podarilo. Viete si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa súdne kolieska stihli roztočiť iba preto, aby ich nebodaj zastavil Ústavný súd? Čo by sa dialo v uliciach, kam by ľudí nepochybne začali zháňať rôzni priatelia zrýchlenej demokracie s krvavými očami?
Politické garnitúry, ktoré vyhlasovali Ústavný súd za „ďalší chorý prvok na scéne“ vždy, keď dával prednosť ústavnosti pred politickou lojalitou, sme tu už mali. Pouličný lynč Ústavného súdu by bola novinka, ktorú by sme si naozaj mohli odpustiť. To nemá nič spoločné so známymi výhradami k niektorým rozhodnutiam Ústavného súdu. Nemá to nič spoločné s výhradami k niektorým sudcom ÚS osobne, ani s tým, aký výsledok preskúmavania uznesenia Národnej rady o amnestiách si želáme.
Je to len otázka základného rešpektu k ústavným inštitúciám. Ten, pravdaže, môže byť väčší či menší vzhľadom na konkrétnych ľudí, ktorí tie inštitúcie v danom momente predstavujú, v právnom štáte by však nikdy nemal na pomyselnej stupnici skákať od nuly po sto. Práve postoje ako napríklad vláda: sto, prezident: nula, boli okrem iného typické pre mečiarovcov, o ktorých sa dnes toľko hovorí.
Jednoducho povedané, Ústavný súd dostal právomoc preskúmať do šesťdesiatich dní rozhodnutie o amnestiách. To, že si želáme, aby zistil, že rozhodnutie 129 poslancov Národnej rady bolo konformné s naším ústavným poriadkom, je jedna vec. Druhá vec je nesnažiť sa predbiehať udalosti a nevytvárať zbytočné zámienky na to, aby niekto mohol tvrdiť, že bol pod neprimeraným tlakom, alebo že bol ústavný proces znásilnený politikou. V prípade, ktorý kdesi v súdnej skrini zapadal sedemnásť rokov prachom, šesťdesiat dní naozaj nerozhoduje.