Nedeľné útoky na kostoly koptských kresťanov v Egypte boli pripomienkou, že teror a smrť sa nezastavia iba preto, lebo my na Západe sa práve zaoberáme Sýriou, Štokholmom či čímkoľvek iným. Každý deň niekto zomiera ako obeť nenávisti alebo ako prípustná strata vo vojne niekoho iného proti ešte niekomu inému. Včera sa džihádista z Aš-Šabáb v Somálsku odpálil uprostred vojenských kasární, a vezmite jed na to, že aj dnes či zajtra sa nájde niekde niekto ďalší.
Útoky proti Koptom majú dlhú históriu a posledný vývoj v krajine, kde vládu Moslimského bratstva vystriedala vláda armády, na tom sotva čo zmenil. Fanatici z Daeš svoje útoky nazvali bojom proti „križiakom a odpadlíkom“. Voči „križiakom a odpadlíkom“ však zhovievavosť neprejavujú ani oficiálne kruhy. Tie Koptov aspoň nevraždia, zato ich diskriminujú všetkými ostatnými možnými spôsobmi.
Smrť desiatok návštevníkov kostolov v Tante a Alexandrii poslúžila režimu ešte inak. Prezident Abdal Fattah Sísí nasadil armádu na ochranu infraštruktúry a vyhlásil trojmesačný výnimočný stav. Ten znamená obmedzenie práv voľného pohybu a zhromažďovania, umožňuje vláde sledovať všetky formy komunikácie, prezidentovi dovoľuje zavrieť médiá a, pravdaže, zatknúť prakticky hocikoho za hocičo.
Sísí nerobí nič, čo by sme nepoznali. Kvôli teroristom občania strácajú životy, kvôli vlastným vládam potom slobodu. Výmenou za „bezpečnosť“, ktorá sa však akosi nekoná. Na rozdiel od Európy, v krajinách ako Egypt sa moc nemusí pretvarovať. Ktovie dokedy potrvá, kým padne aj tento rozdiel.