Rozprávať o demokratickom hlasovaní v krajine, kde sú väznené tucty novinárov, kde sú perzekvované tisíce učiteľov, úradníkov, právnikov a kde sa autokrat svojim oponentom vyhráža rozdivočenou ulicou, by bolo bezpredmetné, aj keby neboli pochyby o regulárnosti hlasovania.
Recep Tayyip Erdogan referendum, ktoré z neho má urobiť novodobého sultána, sfalšoval ešte prv, ako sa konalo. Opozícia nemala rovnocennú šancu robiť kampaň, opozičné strany sú dlhodobo zastrašované a opoziční politici kriminalizovaní.
Neznamená to, že opozičná požiadavka prerátať hlasy nemá zmysel. Ústredná volebná komisia sa na poslednú chvíľu pred konaním referenda rozhodla uznávať aj hlasovacie lístky v neopečiatkovaných obálkach, čo je nezvyčajné a možno až nelegálne, a pochybnosti panujú aj o celkovom počte zrátaných hlasov.
Posledný klinec do rakvy Atatürkovho štátu zďaleka nemusí znamenať iba tragédiu pre Turecko.
Usvedčiť Erdogana z podvodu by mohlo byť azda dôležité pre budúcnosť. Dnes však Erdogan v záujme svojej moci ničí moderný turecký štát a nikto ho nezastaví. Toto nebolo normálne referendum o zavedení normálneho prezidentského, stále však ešte demokratického, systému. Erdoganovi sa splnil sen, ktorému dosiaľ stáli v ceste parlamentné voľby, ktoré jeho strane AKP nikdy nedávali ústavnú väčšinu.
Relatívne tesný výsledok hlasovania (podvodom či bez neho) nie je nádejným, ale paradoxne skôr hrozivým faktorom. Erdogan už oznámil, že ďalším bodom v poradí bude znovuzavedenie trestu smrti. Pravdaže, opäť prostredníctvom „demokratického referenda“. Nedeľné hlasovanie ukázalo, aké je Turecko rozdelené, všetko ostatné však ukazuje, že Erdogan už nestrpí žiaden odpor. Turkom prinajmenšom hrozia ďalšie vlny represálií, prinajhoršom horúci občiansky konflikt.
To všetko na hraniciach nepokojnej Európy z jednej strany a explodujúceho Blízkeho východu z druhej strany. To všetko vo vnútri hraníc Severoatlantickej zmluvy. Posledný klinec do rakvy Atatürkovho štátu zďaleka nemusí znamenať iba tragédiu pre Turecko. Môže sa stať predzvesťou katastrofy pre všetky ostatné spomínané strany.
Erdogan drží Európsku úniu pod krkom pomocou dvoch či troch miliónov Sýrčanov v tureckých utečeneckých táboroch, ktorých pri vhodnej zámienke hrozí „vypustiť“ na kontinent. V nemeckom srdci únie (alebo v jej peňaženke, ak chcete) navyše žije niekoľkomiliónová turecká komunita, a ak referendum niečo ukázalo, potom aj to, že Erdoganovu samovládu podporuje ešte o čosi vyššie percento európskych Turkov, ako tých, čo žijú v Turecku.
Môže Európa niečo urobiť? Únia sa dnes nedokáže vyrovnať s utečeneckou vlnou tak, aby pritom nepotrebovala tureckého policajta a nedokáže ani ovplyvniť ďalší osud Sýrie. Definovaním, prečo Erdogan nikdy neprivedie Turecko do Európy, však môže Európa nanovo definovať sama seba. A to jej môže spätne pomôcť aj so spomenutými problémami.