Problém je v tom, že táto idea je na etnicky zmiešanom území prakticky neuskutočniteľná a keď, tak len za cenu etnických čistiek. Srbi sa o to pokúsili v 90. rokoch a výsledok bol katastrofálny. Z „veľkých“ snov zostali akurát tak veľké traumy.
Keď sa pred tromi rokmi uprostred futbalového zápasu medzi Srbskom a Albánskom nad štadiónom objavil dron s vlajkou Veľkého Albánska, bola to jasná provokácia, ktorej cieľom bolo upozorniť, že aj Albánci majú svoj „veľkoalbánsky“ sen.
V apríli 2015 albánsky premiér Edi Rama vyhlásil, že zjednotenie Albánska a Kosova je „nevyhnutné“ a o mesiac na to v macedónskom meste Kumanovo prebehla policajná operácia proti ozbrojenej skupine, ktorá sa usilovala o vytvorenie Veľkého Albánska.
Ak sympatie Západu v roku 1999 boli na strane Kosovčanov, tak teraz jej zvyšky môžu ľahko prešustrovať. Premiéri Kosova a Albánska v snahe prekryť svoje vnútropolitické problémy sa pokúšajú vydierať EÚ veľkoalbánskou kartou.
Lenže s prístupom – ak nebudeme mať európsku perspektívu, tak sa zjednotíme pod červenou zástavou s dvojhlavou orlicou – narazia. Európa má momentálne svojich problémov viac než dosť aj bez toho aby sa zaoberala „albánskou otázkou.“ Druhá vec je, že ju to časom dobehne.