Dejepis nepostačí

Prvou otázkou, ktorá človeku pri čítaní výsledkov výskumu školskej inšpekcie, SAV a UK o faktoroch podmieňujúcich vzťah stredoškolákov k menšinám napadne, je otázka, či sa postoje slovenskej mládeže líšia od postojov celej spoločnosti.

27.04.2017 13:00
debata (4)

Druhou otázkou je, či by sa líšiť mali. Treťou je otázka, ako to docieliť.

Slovenskí stredoškoláci podľa výsledkov výskumu ukazujú, že viac vedomostí z dejepisu a občianskej náuky neznamená automaticky väčší rozhľad a vyššiu tolerantnosť voči menšinám. Znamená to, že nápad s posilnením výučby dejepisu a občianskej náuky v rámci boja s narastajúcou hrozbou extrémizmu je prvoplánový a nezmyselný? Nie nevyhnutne.

Znalosť vzorcov a definícií ešte z nikoho neurobila skvelého matematika, fyzika či chemika. Samozrejme, ani opak, čiže ignorantstvo, nie. Otázkou teda nie je učiť či neučiť budúcich matematikov definície, ale učiť študentov používať ich. Pointou nie je hromadenie informácií, ale odhaľovanie vzťahov medzi nimi. Na to, samozrejme, najprv potrebujete samotné informácie – ale ešte i čosi navyše. Prečo si myslíme, že v humanitných odboroch by to mohlo byť inak? A prečo by sme si potom už vôbec mali myslieť, že by to mohlo byť nejako inak pri formovaní občianskych postojov a cností našich detí? Z tohto pohľadu lekciou z dejepisu nie je správna odpoveď na otázku, koľko nevinných obetí pohltili nacistické vyhladzovacie tábory, ale záruka, že už žiadne ďalšie obete nebudú. Práve tak nie je lekciou z občianskej náuky vtĺcť deťom do hláv preambulu ústavy, ale napríklad naučiť ich, že ich sused odlišných politických názorov, inej farby pleti, iného kultúrneho pôvodu či inej sexuálnej orientácie má také isté právo prežiť plný a spokojný život ako oni sami.

Kto im má tie lekcie dávať? Učitelia, ktorí sú vzorkou spoločnosti ako každá iná vzorka s porovnateľnou úrovňou vzdelania? Akurát s tým, že nie je známe, aká časť z nich premýšľa o svojej kariére ako o fatálnej chybe? Alebo géniovia zo štandardných médií, takí presvedčení o svojej dôležitosti, že si až nevšímajú pre nich príliš prízemnú realitu, v ktorej žije väčšina ostatných ľudí? Či nebodaj tí z neštandardných médií, čo zo svojej negramotnosti robia cnosť v duchu bonmotu: „Moje ignorantstvo je rovnocenné s vašimi vedomosťami?“

Alebo azda politici, ktorí zbierajú netolerantných a naštvaných voličov ako vypchávku do svojich pochodových čižiem? Ktorí sa naučili, že svoju neznášanlivosť už nemusia skrývať ako špinavé tajomstvo, ale naopak, vystavujú ju na obdiv ako dôkaz svojej „spätosti s ľudom“? Odpoveďou – nedostačujúcou, ale jedinou možnou – je, že tie lekcie musia deťom dávať všetci. Naše deti nie sú iné, ako sme my. Ak však chceme, aby sme prežili ako spoločnosť (a za istých okolností dokonca aj ako jednotlivci), musíme chcieť, aby boli lepšie, ako sme my. Inak hrozí, že budú ešte horšie, pretože stáť na mieste znamená plávať s prúdom a dejinný prúd, zdá sa, momentálne nesmeruje do pokojných vôd. Na to nám však nepostačí zvýšiť im počet hodín dejepisu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo