Slovensko bolo krajinou, odkiaľ ľudia za prácou predovšetkým odchádzali, a tak lacný poľský (či slovenský) inštalatér naháňal strach ľudom na Západe.
Teraz sa však karta pomaly obracia a ľudí, pre ktorých je atraktívna aj slovenská mzda, pribúda. Kým pred rokom 1989 sme boli v porovnaní s obyvateľmi vtedajšej Juhoslávie len chudobnými príbuznými, tak dnes robotníci z Balkánu už nie sú v našich fabrikách ničím výnimočným. Za posledný rok ich k nám prišlo niekoľko tisíc. Celkovo dnes na Slovensku robí zhruba 35-tisíc cudzincov; čo je zhruba 10-násobok oproti roku 2004, keď sme vstúpili do EÚ.
Aj keď časť našincov prítomnosť cudzích robotníkov vníma s nevôľou ako lacnú konkurenciu, pokiaľ nedokážeme voľné miesta obsadiť vlastnými zamestnancami, tak je zbytočné sa na nich hnevať. Daný stav treba vnímať skôr ako výzvu pre vládu, dostať tisíce dlhodobo nezamestnaných späť na trh práce (čo si už asi kompetentní uvedomili, lebo v uplynulých dňoch vláda avizovala viaceré opatrenia).
Problém je skôr v tom, že drvivá väčšina u nás pracujúcich cudzincov je zamestnaná cez rôzne agentúry. Tie ich majú takpovediac v hrsti – zabezpečujú im zmluvy, dopravu aj ubytovanie, za čo si zoberú časť mzdy. No čo je najdôležitejšie, drvivá väčšina zahraničných robotníkov má len dočasnú zmluvu, ktorá im dovoľuje zostať u nás maximálne tri mesiace. To, či sa potom vrátia späť, však nikto nekontroluje.
Otázka preto nestojí tak, že nám berú robotu (neberú), ale prečo si niekto neposvieti na pracovné agentúry.