Prieskumy napovedajú, že centrista Macron sa stane novým prezidentom so ziskom okolo 60 percent. Čo by sa mohlo stať?
Otázka, čo by sa mohlo stať, je minimálne od novembra minulého roku, keď si navzdory všetkým predpovediam cestu do Bieleho domu vybojoval Donald Trump, nielen teoretická. Stať sa v týchto časoch môže skrátka čokoľvek, a to aj v Európe – napríklad referendum o brexite.
Akoby nestačilo, že krajnej pravici rastie podpora. Pomáhať jej majú ešte i tí, čo sa inak vyhlasujú za jej najskutočnejších odporcov?
Nato, aby si Le Penová mohla preraziť cestu do Elyzejského paláca, vlastne netreba až tak veľa. Stačilo by, keby v nedeľu zostal doma dostatočný počet sklamaných voličov z prvého kola volieb. Ktorí by to tak asi mohli byť?
Tradiční socialisti i konzervatívci vyzvali svojich voličov dať svoje hlasy Macronovi. Z najsilnejších kandidátov prvého kola to neurobil iba jeden: ten, ktorého jeho priaznivci označujú bezmála za jediného autentického ľavičiara v celom francúzskom prezidentskom zápase.
Je pravda, že Jean-Luc Mélenchon svoju prvú ambivalentnú reakciu na výsledky prvého kola neskôr spresnil: pre jeho voličov, medzi ktorými je množstvo mladých ľudí, by bolo podľa neho hanbou, keby priamo volili Le Penovú. Tým sa však jeho štátnický rozmach vyčerpal: hanbou by bolo voliť Le Penovú, dopomôcť jej k víťazstvu svojou voličskou pasivitou však už hanbou pre jeho publikum byť nemá…
Existuje množstvo poznávacích znakov sektárstva v politike. Môžu sa meniť prípad od prípadu, vždy však medzi ne bude patriť aj neschopnosť sektárov uzatvárať kompromisy. A ešte čosi: neochota uzatvárať kompromisy môže byť každého individuálnou voľbou. Poznávacím znakom sekty však je, že takúto individuálnu voľbu vyhlasuje za kolektívnu nevyhnutnosť.
A tak sa v mene zachovania ideovej čistoty dnes vo Francúzsku i kade-tade po Európe buráca o tom, že skutočný ľavičiar predsa nemôže dať svoj hlas „neoliberálovi Macronovi“ a že napokon hrozba Le Penovej nie je až taká akútna, pretože Macron má dosť hlasov i bez Mélenchonových voličov a okrem toho, Le Penová už nie je, ako býval kedysi jej otec, proti ktorému francúzska ľavica volila pred pätnástimi rokmi konzervatívneho pravičiara Jacqua Chiraca, hoc aj so zapchatými nosmi.
Jediným hmatateľným výsledkom takéhoto prístupu býva to, že z neho obvykle ťažia tie úplne najhoršie sily dostupné „na trhu“. Priaznivcom Bernieho Sandersa sa nepáčila Hillary Clintonová – napriek tomu, že Sanders sám, na rozdiel od Mélenchona vo Francúzsku, zhodnotil situáciu triezvo a vyzval ich, aby dali hlas Clintonovej. Môžu byť spokojní. Majú prezidenta Trumpa.
Vo Francúzsku je podobný vývoj nepravdepodobný, nie však nemožný. Akoby nestačilo, že krajnej pravici rastie podpora. Pomáhať jej majú ešte i tí, čo sa inak vyhlasujú za jej najskutočnejších odporcov?