olo pekné vnímať, ako symbolicky sa víťazstvo Emmanuela Macrona nad extrémnou pravicou prekrylo s oslavou konca druhej svetovej vojny.
Prezident Andrej Kiska prejavil úctu vojnovým hrdinom a hrdinkám pri pamätníku Oslobodenia v Kalinove na východnom Slovensku, kde na našom území Červená armáda prvý raz prinútila nacistickú armádu k ústupu. Oslavy sa konali z jeho iniciatívy a v spolupráci s Ozbrojenými silami SR. Vďaka zdravému rozumu za to.
O deň neskôr položili vence na počesť padlým na bratislavskom Slavíne premiér Robert Fico s predsedom Národnej rady Andrejom Dankom. Jedna spoločná oslava akoby ani nebola mysliteľná. A iste nie len preto, že o žiadne definitívne víťazstvo nejde.
Slovensko sa stále nevie dôstojne vyrovnať s mnohými výročiami, a najhoršie sú na tom tie, ktoré sa do roku 1989 nejakým spôsobom spájali so ZSSR. Dôsledkom toho je zrejme aj jav, že si ani natoľko významný sviatok, ako je koniec 2. svetovej vojny, nedokážu čelní predstavitelia štátu – navzdory animozitám – pripomenúť jednotne a celonárodne.
Je smutné, že mnohí sa „zobudili“ až s príchodom extrémistov do parlamentu: Až vtedy vypukla panika, po ktorej viacerí politici či novinári prestali šermovať s „boľševizmom“ a „ruským démonom“ zakaždým, keď sa malo oslavovať SNP, Sviatok práce alebo MDŽ. Bolo by načase nadobro skoncovať aj so schizofréniou spôsobenou skutočnosťou, že pred 72 rokmi oslobodila naše územie Červená armáda.