Nie že by boli spravodajstvo a publicistika vo verejnoprávnych médiách nedôležité. Naopak. Zužovanie „kvality“ verejnoprávnych médií na to, či sa ich produkcia páči, alebo nepáči danému politikovi či politickej strane, je však hrubým skresľovaním zmyslu ich existencie. Presne to, žiaľ, naši politici všetkých možných garnitúr robia už od čias, keď sa po prvý raz na našom území rozblikala televízna obrazovka.
Pred šiestimi rokmi sa vtedajšia vládna koalícia rozhodla na podnet SaS zlúčiť verejnoprávny rozhlas a televíziu do jedného konglomerátu. Zároveň schválila zákon ministra kultúry Daniela Krajcera, podľa ktorého riaditeľa novovzniknutej RTVS budú voliť rovno poslanci Národnej rady.
Šéf SaS a parlamentu Richard Sulík najprv vyriešil Krajcerov problém čo s „prosmeráckym“ riaditeľom televízie Štefanom Nižňanským tak, že dočasnou šéfkou RTVS ustanovil politicky flexibilnejšiu riaditeľku rozhlasu Miloslavu Zemkovú. No a Krajcer sám sa potom pred vládnymi poslancami pred hlasovaním „nezáväzne vyslovil“ (jeho slová), že kritériá najlepšie spĺňa práve Zemková.
O rok neskôr tak našla jednofarebná vláda Smeru legislatívne prestretý stôl. Namiesto „nezáväzných vyslovení“ prišli síce o čosi teatrálnejšie kreácie v podaní bývalého divadelníka Dušana Jarjabka, inak bolo však všetko po starom. Zemkovej nepomohlo ani vyhrážanie sa Ústavným súdom: hlasovaním novej väčšiny (Smeru) ju vo funkcii nahradil Václav Mika.
Spomínať takéto veselé historky z minulých nakrúcaní je vždy užitočné. Pripomínajú, že každá garnitúra si príde na svoje, a zároveň žiadna nezmení pravidlá tak, aby si na svoje prísť nemohla.
Zužovanie „kvality“ verejnoprávnych médií na to, či sa ich produkcia páči, alebo nepáči danému politikovi, je hrubým skresľovaním zmyslu ich existencie.
Aspoň jedno je dnes možné povedať s istotou: Mika je prvým riaditeľom verejnoprávnej televízie od januára roku 1990, ktorý vo svojej funkcii vydržal jedno celé funkčné obdobie, a tak sa tentoraz Ústavným súdom najskôr nikto vyhrážať nebude.
Čo však neznamená, že debata o verejnoprávnych médiách je v poriadku. Ak by sa mala opäť zúžiť na mudrovanie o tom, či je spravodajstvo provládne, alebo protivládne, tak to radšej nech nie je žiadna. Verejnoprávne médiá skrátka nie sú dedinský rozhlas, v ktorom starosta oznamuje, kde a kedy bude výkup peria a dokedy budú v miestnom pohostinstve cez sviatky nalievať tvrdé.
Ich význam v časoch, keď sa z komerčnej produkcie stala výplňová vata do prestávok medzi reklamami, rastie a úmerne k nemu by mala rásť ich nezávislosť a rešpekt. Rešpekt meraný nie tým, či sa nejaký politik cíti komfortne pred spravodajským mikrofónom, ale tým, akú majú váhu v spoločnosti a kultúre. Znie to pateticky, ale je to užitočnejšie ako úvahy o tom, či si svoje presadí Smer, Most, SNS, alebo opozícia.