Tam je zas ukryté čaro príťažlivosti tých všetkých „objektívnych“ webov, ktoré ponúkajú informácie nezaručené, zato nefiltrované hlavným prúdom. A získavajú na sile. Aké by bolo výsledné číslo ich sledovanosti, ak by vysielali na podobne dobrých frekvenciách ako oficiálne médiá? Nedesí vás to, mediálni športkári?
Zákon o rozhlasovom a televíznom vysielaní považuje objektívnosť a nestrannosť za jedno z hlavných kritérií vo vysielaní. Pod objektívnosťou sa rozumie: relevancia, presnosť, transparentnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť a zrozumiteľnosť. Až 74 % ľudí nepociťuje naplnenie tohto kritéria vo vysielaní? Preto vyhľadáva iné zdroje? Internetové vysielanie bez licencie nepodlieha zákonu, a tak môže šíriť rovnako presné, ako aj zaručene nepresné informácie. Zásadný problém je však ukrytý inde.
Pánom nad vysielaním je divák, len on môže ukázať palec hore alebo dolu. Novinári sú povinní jeho záujem o veci verejné rešpektovať. Niektorí sa však postavili do roly chránených (sú)druhov, sem-tam sa seknú, sem-tam sa oprú o svoj dojem a svoju zaujatosť. Všetko vo svätom presvedčení, že pravda je to, čo oni vidia, nie to, čo objektívne jestvuje. A nič sa nestane – iba sa minú s dôverou. Rozhorčene potom vynadajú svojim chlebodarcom (divákom) a obvinia ich, že vyhľadávajú hoaxy. Prečo by ich vyhľadávali, ak by mali dôveru v to, čo si platia? Padli už všetci na hlavu?
V časoch reálneho socializmu sa čítalo medzi riadkami. Čím viac priestoru medzi riadkami dokázal novinár do svojho textu dostať, tým viac dôvery požíval. Dnes niet nijakých tabu, no pestuje sa údajná žurnalistika: zdrojom informácie je agentúra JPP (jedna pani povedala). Plazivo sa šíri po nete, no nielen tam. Inak by tie čísla o objektívnom spravodajstve museli vyzerať inak. Aspoň v opačnom garde: 74,5 % (spokojných s objektivitou): 25,5 % (nespokojných). V prípade média verejnej služby by to mal byť výkričník a na chválu by to nevyzeralo.