Zdá sa, že je to do značnej miery tým, že nemáme možnosť slobodne sa rozhodnúť pre masmédium (televízny kanál), ktoré je pre danú situáciu a problém prirodzene zdrojové, pretože je najbezprostrednejšie a najkompetentnejšie.
Namiesto toho sme odkázaní pozerať sa na správy, ktoré sú výsledkom minimálne trojnásobného prežutia tých pôvodných. Prežutia a – samozrejme – aj upravenia a zrejme mimovoľne aj zmenenia pôvodného obsahu či významu.
Pýtam sa preto, ako je v demokratickej spoločnosti možné, že jej občania si nemôžu vybrať za zdroj informácií o Poľsku poľský televízny kanál a o Grécku grécky televízny kanál.
O čo viac by občania EÚ trpeli, ak by poskytovatelia televízneho signálu ponúkli aspoň jeden balíček programov, ktorý by obsahoval hlavné televízne kanály všetkých štátov EÚ? Ak by to potrebovali dostať ako povinnosť, môže to byť podnet pre rozhodnutie Bruselu. Napríklad namiesto požiadavky na nezakrivené uhorky.
Predpokladá sa vari, že občania štátov EÚ prirodzene nemajú záujem navzájom o sebe vedieť a kultúrne sa zbližovať aj počúvaním pôvodných informácií v národných jazykoch, osvojovať si ich, a tak prispievať k väčšej vnútornej koherencii tohto zatiaľ len čiastočne ekonomického telesa?
Nie je medzi ašpiráciami EÚ pracovať na zbližovaní jednotlivých národov a ich kultúr aj bezprostrednou komunikáciou? Ťažko si je za takéhoto stavu predstaviť efektívne napĺňanie hesla „vpred za integrovanejšiu úniu“. Je to ešte napĺňanie tézy o skutočnej slobode a o slobodnom prístupe k informáciám?
Viem si predstaviť, že vedomie o tom, že tvorcovia informácií produkujú informácie pre európsku verejnosť, by prehĺbilo ich profesionálnu zodpovednosť, že by sa postupne dosiahla atmosféra vzájomného spoznávania, pochopenia a úcty k odlišným záujmom a názorom európskych národov.