Existuje však aj obľúbenejší mýtus: ten o slovenskej pohostinnosti. Iste sa tiež na niečom zakladá. Oba sa najnovšie originálnym spôsobom prejavili v obci – mimochodom rovinatej – Voderady. Miestni obyvatelia spísali petíciu proti prenajatiu budovy bývalého internátu, v ktorej by mali bývať pracovníci z podnikov v okolí, zväčša cudzinci. Podpísala ju väčšina.
Starosta argumentuje, že to obec kapacitne nezvládne, ale v hre je ako obvykle najmä strach. Mýlil by sa však každý, kto by si myslel, že tam Trnavský samosprávny kraj mieni nasťahovať utečencov, ktorých si na Slovensku spájame s panickou hrôzou z „islamského terorizmu“ a už vidíme, ako „znásilňujú naše ženy“.
Štyristo pracovníkov má byť prevažne zo Srbska, a v prípade Srbov sa u nás mnohí oveľa častejšie ako kultúrnymi a náboženskými rozdielmi zaklínajú „všeslovanskou vzájomnosťou“ a jednotou. Kamže sa podela?
Čoraz častejšie úkazy, ako ľudia na pohostinnom Slovensku odmietajú akúkoľvek solidaritu s vylúčenými skupinami – či už sú to slobodné matky, týrané ženy, postihnutí susedia v bytovkách, bezdomovci, nezamestnaní, alebo utečenci, naznačujú, že niečo s tou pohostinnosťou pokrivkáva.
A asi za tie prejavy potláčanej agresivity nemôžu ani končiare majestátnych hôr, a dokonca ani systém: Ak je niekomu vlastná pohostinnosť, tak napriek vlastnému nepohodliu. V opačnom prípade niet reči o pohostinnosti.