Potom vraj každá naša akcia dopadne ako Hviezdoslavov pohreb, kde sa všetci povadili, kto mu bude reč držať. Pohreb národného básnika sa skončil ako fiasko.
Tradícia fiask je nám vlastná. Diela Vincenta Hložníka, ktoré náš svetový maliar daroval Matici slovenskej (MS) ako súčasť zbierky Národného pokladu, je poškodená, zrejme plesňou. Samotný osud zbierky je námetom na frašku.
A to, ako v súvislosti s Hložníkovým dielom jeden na druhého prehadzujú zodpovednosť Nadácia Matice slovenskej a Matica slovenská, vedno s alibizmom ministerstva kultúry, pod ktoré MS ako štátna inštitúcia spadá a ktoré ústami hovorcu Jozefa Bednára odkázalo, že „na majetok súkromnej nadácie nemá ministerstvo dosah“, je ako ten Hviezdoslavov pohreb.
Darovať pozostalosť alebo dar do Matice slovenskej sa kedysi považovalo za samozrejmosť, ktorej základom bola najvyššia česť. Matica bývala v minulosti symbolom toho najlepšieho, čo Slovensko dosiahlo v duchovnej sfére, a preto všetko, čo spadalo pod jej správu, bolo dedičstvom národa. Nás.
Ako to Vincent Hložník napísal vo svojom venovaní, citujem, „milovaného slovenského národa“. Nie žiadnej súkromnej nadácie riadiacej sa trhom, ani inštitúcie, ktorá svoje meno zradila jalovým nacionalizmom, ani ministerstva, ktoré venovanie majstra ústami svojho hovorcu redukovalo na „mediálne vyhlásenie z minulosti“. A tak si môžu diela i naďalej plesnieť v rovnakom zabudnutí ako tie Hviezdoslavove kosti.