Naša krajina patrí k posledným konzervatívnym baštám Európy, kde LGBTI ľudia nemajú absolútne žiadne právne postavanie. Aj taká dnes už úplne bežná vec ako registrované partnerstvo je u nás stále v nedohľadne a chromíkovci ostražito bdejú nad našou kultúrno-etickou zvrchovanosťou, aby sa náhodou do našej legislatívy „skazeným liberálom“ nepodarilo prepašovať čosi z európskej legislatívy.
Predchádzajúca vláda tento stav zabetónovala prijatím ústavného zákona, ktorý manželstvo zadefinoval ako výlučný zväzok muža a ženy.
Preto neprekvapuje, že v rebríčku otvorenosti európskych krajín voči LGBTI osobám, ktorý zostavila ILGA – čo je strešná organizácia rôznych neheterosexuálnych združení – sme sa umiestnili v poslednej tretine. Prekvapením by skôr bolo, keby sme boli kdesi vyššie.
Európska ľavica, ktorá na Západe patrí k tradičným obhajcom menšín, má problém, lebo časť jej voličov – prevažne frustrovaných robotníkov – jej skutočne odchádza k extrémnej pravici a „mestských liberálov“ voliacich sociálnu demokraciu nie je zas tak veľa.
Preto niektorí predstavitelia Smeru, v snahe udržať svoj elektorát, tvrdia, že úlohou sociálnej demokracie je primárne riešiť sociálne problémy. Ak by sme aj prijali argument, že ľudí trápia iba „chlebové témy“ a všetko ostatné je len akási nadstavba, tak práve teraz, keď sa ekonomike nesmierne darí, by sme mohli otvoriť ďalšiu kapitolu a LGBTI konečne zrovnoprávniť.
Lenže na to je potrebná politická vôľa. A tá zjavne chýba a chlebové reči sú len maskovaním tejto neochoty.