Postaviť sa niekomu tvárou v tvár a ubodať ho nožom je takmer nemožné bez toho, aby útočník necítil voči svojim obetiam aj osobnú nenávisť. Osobná nenávisť k ľuďom, ktorí žijú život kedy chcú, kde chcú a ako chcú, je však len časťou príbehu. Ďalšou časťou sú plánovači, i keby ich práca mala spočívať iba v ideologickom vymývaní mozgov útočníkov.
Samozrejme, vedia, že zabíjaním návštevníkov pop-koncertu či chodcov v srdci Londýna nepoložia krajinu na lopatky a nezničia jej vojenskú silu. Veľká Británia má však pár dní pred voľbami a voľby predurčia mnohé z toho, čo bude robiť v nasledujúcich rokoch.
V krajinách ako Irak či Sýria, zmietajúcich sa dlhé roky v krvavom násilí, bývajú útoky proti civilistom často spojené s čisto náboženskými dôvodmi. Politika, ako ju poznáme, hrá na územiach klanových a sektárskych bojov menšiu rolu ako u nás v Európe. A predsa aj v takto rozvrátených spoločnostiach sú páchané útoky, ktorých cieľom nie je len pozabíjať čo najviac šiitov, sunnitov, jezídov či kresťanov, ale aj ovplyvniť klasickú politiku.
Nie je tajomstvom, že podobné útoky vo všeobecnosti pomáhajú populistickej, xenofóbnej a nacionalistickej časti pravice.
Keď Theresa Mayová v apríli prekvapujúco vyhlásila predčasné voľby, očakávalo sa drvivé víťazstvo konzervatívcov a otázka bola len v tom, akú veľkú a ponižujúcu prehru uštedria labouristom a Jeremymu Corbynovi. Zdalo sa, že nielenže všetky brexitové procedúry a politiky zostanú pevne v toryovských rukách, ale že nejednotní labouristi, rozhasení vnútornými bojmi po Corbynovom nástupe, budú doslova vymazaní z politickej mapy Spojeného kráľovstva.
Necelý týždeň pred voľbami zostáva víťazstvo konzervatívcov tou pravdepodobnejšou z možností, inak je však všetko inak. Mayovej sa nevdojak podarilo posadiť Corbyna pevnejšie do sedla Labouristickej strany.
Britská premiérka a jej kabinet na jednej strane s postupujúcim časom čoraz viac odhaľujú, že brexitový plán v skutočnosti nijakým plánom nebol, čo vyvoláva otázky, ako z toho celého môže Británia vyjsť nieže úspešne, ale už len aspoň bez katastrofálnej ujmy. Na druhej strane jej daňové plány presvedčili mnohých necorbynovských labouristických voličov, že strana s lídrom, ktorý sa im nepáči, je pre nich stále ešte lepšia ako to, čo sa na nich valí z čísla 10 na Downing Street.
Spájať džihádistov a fanatických podnecovačov terorizmu, ktorí sa pokúšajú vystrašiť britských voličov, s konzervatívcami, by bolo cynické a neférové. Nie je však tajomstvom, že podobné útoky vo všeobecnosti pomáhajú populistickej, xenofóbnej a nacionalistickej časti pravice. Tej, ktorá vždy uisťuje voličov o tom, že s ňou budú bezpečnejší, a ktorá potom svojou politikou v skutočnosti uľahčuje fanatikom z opačného brehu nábor nových regrútov. Táto časť pravice dnes hrá v Mayovej farbách.