Mladý politik očaroval dostatočné množstvo voličov, nebolo však vôbec isté, či čosi podobné dokáže aj jeho hnutie LREM (La République en Marche). Prvé kolo parlamentných volieb ukázalo, že je to možné. Zdá sa, že francúzsky parlament ovládne strana, ktorá pred rokom a pol ešte ani neexistovala.
Už teraz po prvom kole volieb je jasné, že volebné zisky LREM ďaleko presiahnu potrebnú väčšinu 289 kresiel v 577-člennom Národnom zhromaždení. Niektoré odhady pred druhým kolom volieb hovoria dokonca o teoreticky možných 400 kreslách. A to ešte nebola reč o zhruba stovke mandátov, ktoré môže získať Macronov najbližší spojenec, centristické hnutie MoDem.
Macronova strana bola na jar 2016 čosi doslova pozliepané z verejnosti neznámych tvárí, väčších či menších celebrít, ale napríklad aj utečencov z potápajúcej sa lode vládnych socialistov (Macron sám sa ako bývalý minister môže považovať za jedného z nich). Pozoruhodný spôsob, akým dokázala v takom krátkom čase zmeniť politickú mapu Francúzska, vypovedá o dvoch zásadných veciach.
Prvou je to, čo sa prejavilo už v prezidentských voľbách. Zavedená socialistická ľavica i republikánska pravica sa francúzskym voličom očividne prejedli. Ak bolo fiasko ich prezidentských kandidátov možné chápať ešte ako zdvihnutý varovný prst, teraz už nemôže byť pochýb: voliči si tieto strany v mocenských pozíciách jednoducho neprajú vidieť. Socialistom hrozí, že v parlamente prídu o bezprecedentných 200 kresiel, republikáni sa namiesto doterajších 199 kresiel budú musieť uspokojiť možno iba s polovicou.
Zaujímavé však je, že v prvom kole parlamentných volieb pohoreli aj alternatívy z oboch politických brehov. Krajná pravica Marine Le Penovej nedokázala prakticky nič vyťažiť z relatívne úspešnej prezidentskej kampane svojej líderky. Hoci vo Front National pred voľbami dúfali, že získajú aspoň 15 mandátov potrebných na založenie poslaneckého klubu, skončiť môžu iba s jediným. Jean-Luc Mélenchon, predstaviteľ ľavicovej alternatívy, ktorý sa v kampani výrazne doťahoval na vedúcich kandidátov v prezidentských voľbách, môže v parlamentných voľbách získať 20–25 mandátov. Nie je to málo, vzhľadom na to, že jeho Nepokorené Francúzsko bolo tiež novovzniknutým outsiderom. Málo je to však na to, aby sa Mélenchon v parlamente stal Macronovou najsilnejšou opozíciou, ako to predostieral.
Čo sa teda stalo? V prvom rade prišlo k týmto voľbám veľmi málo voličov. Tí, ktorí prišli, potom ešte výraznejšie než v prezidentských voľbách odovzdali politickej scéne rovnaký odkaz: tradičné strany ich už nezaujímajú, boja sa však aj okrajových alternatív. A tak dávajú prednosť niekomu novému, ale so stredovým a vzhľadom na ponúkajúce sa alternatívy krotkým programom. Poučka o tom, že v politickej kríze mizne stred a posilňujú sa okraje, vo Francúzsku tentoraz očividne neplatí.