Kiska tvrdil, že do roku 2005 prostredníctvom svojich nebankových spoločností mnohým pomohol kúpiť na splátky chladničky či práčky. Jeho slová boli len prázdny marketing, keďže išlo len o čiastočnú pravdu. Ak totiž niekto nesplácal pôžičku, Kiskove nebankovky na ňom nenechali nitku suchú. Nastúpili sankčné úroky, pokuty, rozhodca rýchlo vyriekol ortieľ a ľudia, aj keď splatili väčšinu splátok, prišli o kúpenú vec a ešte im aj ostali veľké dlhy.
Takýchto prípadov boli tisíce. Niekto si možno povie – no a čo, nesplácali, tak dobre im tak. Lenže len taký sankčný úrok 0,2 percenta denne je jednoducho protizákonný. Zo stoviek eur dlhu logicky nemôžu za určité obdobie vzniknúť tisíce eur. Súdy vedia, že je to neetické, nemorálne a v rozpore s dobrými mravmi, dlhé roky aj v rozpore s európskym právom, a takéto zmluvy rušia. Lenže každý poškodený nešiel na súd, a z toho nebankovky vrátane tých Kiskových profitovali.
Sľub Andreja Kisku, že ako prezident odškodní všetkých, ktorí boli poškodení, vyznieva teraz cynicky. Príbeh poškodeného klienta, ktorého prezident odmietol, je o právnych faktoch. Tie prezident nerešpektuje. Načo má hlava štátu zbor poradcov a právnikov, keď tí nevedia, aký sankčný úrok bol aj je podľa súdov protizákonný? V súdnych rozhodnutiach na internete sa to dá nájsť za desať minút, keby bol záujem. Ale veď načo, veď je taká doba?! Biznis je predsa biznis, aj ten neférový…