Niektoré mestá reagujú na prílev investícií budovaním ubytovní pre zamestnancov, hlavne zo zahraničia. Rozvoj podnikania a na to naviazaný rast voľných pracovných miest však sprevádza hádzanie polien v podobe občianskych aktivít proti prichádzajúcim zamestnancom. Akoby niektorí zabudli, že aj vo vlastnej rodine či medzi kamarátmi majú niekoho, kto žije a pracuje v zahraničí.
Len v susednom Česku pracuje viac ako 161-tisíc Slovákov a vo Veľkej Británii je takmer stotisícová slovenská komunita. Nielen im, ale ani Slovákom v iných štátoch by zrejme nepomohol podobný prístup. A to by sa asi dotklo každého z nás.
Investori, ktorým sa na Slovensku darí, platia u nás dane, z ktorých minimálne daň z nehnuteľnosti patrí mestám a obciam, na území ktorých prevádzkujú závod. Ak k tomu pripočítame zvýšenie vnútornej spotreby z dôvodu väčšej osobnej spotreby a míňania, ako aj daň z ubytovania, to všetko sú ďalšie príjmy, ktoré zostávajú v konkrétnej samospráve.
Pomáhajú v jej rozvoji a prinášajú do miestnej ekonomiky ďalšie financie. Pri pohľade na požiadavky v petíciách akoby tieto lokálne benefity nezohrávali žiaden význam. Skôr naopak.
Na otvorenom trhu nemá miesto iracionálna nevraživosť. Iba inovácie, kvalifikovaná pracovná sila a zmysluplná podpora hospodársky slabých regiónov. Zdá sa, že sme zabudli na dvojcifernú nezamestnanosť a na to, ako nás v minulosti investori oblúkom obchádzali. Keď si porovnávame dnešnú sociálnu a ekonomickú situáciu so situáciou pred 20 rokmi, zistíme, že s krízou hojnosti prichádza sebectvo. Podsúva nám falošné riešenia, ktoré zakrývajú nové ohrozenia. Len aby sme v budúcnosti petíciami nepozývali investorov.