Na jednej strane je sympatické, ako sa Emmanuel Macron snaží vhupnúť rovno do hlbokej vody a nehrať sa na nováčika – amatéra, za akého ho s trochu zákerným úsmevom označil Viktor Orbán. Na druhej strane sú však na prvom mieste rozhovory, až potom hodnotenia. Tak sa aspoň únia snaží samu seba prezentovať.
Ešte než začal svoj boj s pracovníkmi z východoeurópskych členských krajín, ktorí pracujú (napríklad) vo Francúzsku, ale odvody platia doma a sú pritom lacnejší ako domáci, mal poznať situáciu štátov, o ktorých je reč. Napríklad pracovná sila na Slovensku podľa relevantných ukazovateľov (produktivita práce) už dávno nie je „lacná“. Naša práca sa len predáva pod cenu, a to vôbec nie je to isté.
Pracovná sila na Slovensku podľa relevantných ukazovateľov (produktivita práce) už dávno nie je „lacná“. Naša práca sa len predáva pod cenu, a to vôbec nie je to isté.
O tom, že okrem domácich rýchlokvasených kapitalistov majú svoj podiel viny i zahraniční investori, vypovedá mnohé. Momentálne to pripomína napríklad štrajk v slovenskom Volkswagene, ktorý sa snaží majiteľov a manažérov firmy poučiť, že minca „pracovať ako Nemci“ má dve strany. Tou druhou sú zárobky a výhody, ktoré by mali produktivite práce zodpovedať.
Ak Robert Fico očakáva, že po nemeckých voľbách sa naplno spustí nemecko-francúzsky motor a vypukne „tornádo“, mal by sa na také tornádo pripravovať. Jeho názoru, že Nemci a Francúzi premenia projekt eura z politického na čisto ekonomický, totiž vôbec nezodpovedá snaha Macrona, ale aj ďalších, doviesť do konca kritiku štátov Visegrádu za ich prístup k utečeneckým kvótam. I keď z prvého kola konania únie proti štátom, ktoré kvóty odmietajú, Slovensko vypadlo, neznamená to, že sa na zoznam nemôže dostať v budúcnosti.
Je možné, že nám v prvom kole pomohlo euro. Dozaista nám pomohlo, že oproti predstaviteľom Maďarska, Poľska a českému prezidentovi slovenská reprezentácia, až na občasné verbálne výpady určené domácemu publiku, zachováva chladnú hlavu. Ak chceme úniu presvedčiť, že neodmietame solidaritu s ostatnými členmi, nesmieme ju skrátka odmietať. Ak budeme naozaj pomáhať aj bez kvót – a aspoň náznaky tu doteraz boli – potom nebudeme potrebovať silné slová a napínanie svalov, aké predvádzajú orbánovci a poľskí konzervatívci.
Spoločná mena môže byť v prvom rade ekonomickým projektom, jeho politické aspekty sa tým však nijako nezmenšia. Ak má byť našou budúcnosťou fiškálna únia – a je chybou, že už dávno nie je realitou – našou budúcnosťou budú priame transfery medzi štátmi eurozóny. A to bude politika par excellence, práve tak, ako je politikou snaha jedných povzbudiť domáci pracovný trh na úkor druhých.