Partia s dobrým koncom

, 26.06.2017 22:00

Štrajk je úplne legitímny nástroj vyjednávania, ktorým zamestnanci vyrovnávajú svoju silu so silou zamestnávateľa. Pri dodržaní pravidiel, o ktorých hovorí pracovné právo, je legitímny každý štrajk.

Pravdaže, aj legitímny štrajk môže vznášať nerozumné či nesplniteľné požiadavky, to je však už iný príbeh. Určite nie príbeh bratislavského Volkswagenu, v ktorom odbory zohrali s vedením koncernu rovnocennú a civilizovanú partiu s dobrým koncom.

K akému-takému vyrovnaniu síl pracovníka so silami zamestnávateľa dochádza práve vtedy, ak sa v rovnici ocitnú jedna firma – jeden manažment – jeden „kolektívny“ zamestnanec.

S dobrým koncom? Samozrejme, a to pre všetkých. Pre moderné odbory, ktoré predviedli skostnatenému zväzu KOVO, ako sa to robí. Pre zamestnancov, ktorí si vybojovali zvýšenie miezd a zamestnanecké výhody. Ale aj pre vedenie firmy, pretože pre každý zodpovedný manažment je dobré, keď vie, na čom so zamestnancami je. A v prípade bratislavského Volkswagenu to vedia.

Bez toho, aby sme sa snažili priživovať na víťazstve zamestnancov Volkswagenu dodatočnými víťaznými pokrikmi, si povedzme, aké zúfalé bolo a je sledovať viaceré známe slovenské ekonomické „veličiny“. Počnúc niektorými think tankami, pokračujúc niektorými politikmi a končiac niektorými mediálnymi adresami.

Len čo opustíme sféru stánkov s hotdogmi či remeselníckych dielničiek, dostaneme sa do sféry, na ktorú sa jednoducho nedá „našraubovať“ živnostnícky „zdravý rozum“. Práve ním však operujú inak svetácky sa tváriaci experti, ktorí sú schopní ešte i v roku 2017 vypúšťať do vetra rečičky o tom, aké vyrovnané sú vraj možnosti zamestnávateľa a zamestnanca: zamestnávateľ niečo ponúkne, zamestnanec sa s ním, ak chce, dohaduje, a buď prídu k výsledku, alebo nie. V takom prípade sa zamestnanec otočí na opätku a odchádza na nejakú inú adresu.

Podobné prostonárodné rozprávky môžu šíriť asi naozaj len ľudia, ktorí reálne nikdy nezažili situáciu, ktorú pozná možno osemdesiat percent zamestnancov výrobnej sféry. Sily jednotlivého pracovníka nikdy nemôžu byť vyrovnané so silami zamestnávateľa, pokiaľ len ten zamestnanec nedisponuje nejakou vyslovene unikátnou špecializáciou (stále pritom hovoríme o priemyselnej výrobe, nie o akadémii vied). K akému-takému vyrovnaniu síl dochádza práve vtedy, ak sa v rovnici ocitnú jedna firma – jeden manažment – jeden „kolektívny“ zamestnanec.

Tu u nás sa však radi revolučne bijeme do pŕs vtedy, keď ide o to, označiť odbory za „socíkovský prežitok“, a, naopak, ustráchane žmolíme čapice v rukách, keď ide o to, vysloviť obavy, aby sa „veľký zahraničný investor“ nedajbože nezbalil a neodišiel.

A keď ani to nepomáha, uchyľujeme sa k účtovníckym trikom: dokazujeme, že tí štrajkujúci sa majú vlastne na naše pomery strašne dobre a že sa porovnávajú s tými, s ktorými by sa porovnávať nemali (napríklad so zamestnancami VW v Nemecku).

Bolo by to iba smiešne, keby to nebolo také škodlivé. Isteže, ono je asi ľahšie zanadávať si na politikov, ako sa postaviť a pobiť sa o vlastné miesto na slnku aj bez nich. Vo Volkswagene sa pobili a dosiahli celkom dobrý kompromis. To si zaslúži potlesk, nie posmech.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#štrajk #Volkswagen
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk