Jedinou možnosťou je akceptovať nové nebezpečenstvo a naučiť sa pred ním brániť.
Každé kliknutie myšou či stlačenie klávesu zanechávajú stopu. Každá e-mailová adresa, každé uložené heslo na nejakú zabezpečenú stránku, každý internetový prehliadač sú dverami do nášho súkromia. Antivírus v počítači je samozrejmosťou, lenže to je to najmenej.
Naše stopy sú v internetových obchodoch, ktoré ako prvú vec lokalizujú počítač, z ktorého sa prihlásime. Sú u každého lekára, ktorý si vedie elektronickú dokumentáciu o našej anamnéze, chorobe i liečbe. Vždy, keď nás pri otvorení prehliadača oblaží nejaká reklama šitá na mieru podľa našich predchádzajúcich vyhľadávaní, je to dôkaz o stopách, ktoré sme v kyberpriestore zanechali. Stopy zanechávajú naše mobilné telefóny, ktoré majú v základnej výbave pripojenie na internet a na sociálne siete, kde toho o nás často vedia viac než naši najbližší. Na sieť sa pripájajú naše televízory či chladničky.
A aj keby sme boli až úzkostlivo opatrní pri narábaní s našimi vlastnými počítačmi, tabletmi či mobilmi, sotva nejako ovplyvníme všetky verejné inštitúcie a súkromné firmy, ktoré majú k dispozícii údaje o nás na svojich vlastných úložiskách. Počnúc spomínanými lekármi, pokračujúc úradmi a končiac hoci mobilnými operátormi a našimi zamestnávateľmi: akú máme istotu, že sú si vedomí nebezpečenstva aspoň tak ako my sami?
Správy o každom ďalšom vydieračskom ransomware víruse sa pomaly stávajú súčasťou bežného informačného servisu. Čo potom, ak sa niekto raz pokúsi o naozajstný nefalšovaný kyberútok? Napríklad vyvolaním chaosu v dopravných systémoch alebo v elektrárňach?
Kyberbezpečnosť je prinajmenej taká dôležitá ako počet tankov či stíhačiek. Ak nie dokonca viac.
Také niečo je pritom dnes pravdepodobnejšie ako nejaký útok klasickými zbraňami. Informačné technológie priblížili kedysi vysoko organizovanú a špecializovanú činnosť špionáže (vrátane sabotáží) masám. A v dobe, keď už poznáme prípady zamestnancov mobilných operátorov, čo odcudzili a predali databázy údajov o klientoch, nemá zmysel robiť si ilúzie, že preniknutie do sietí je nejaká extra odborná záležitosť. Tak ako pri všetkom: na jedného ozajstného experta pripadá desať prípadov, keď útok umožní niekto, kto je skrátka veľmi hlúpy alebo veľmi chamtivý.
Zákon o kybernetickej bezpečnosti sme mali mať už dávno. Na jednej strane údaj o sedemsto pripomienkach, ktoré návrh tohto zákona v medzirezortnom konaní vyvolal, napovedá, že je kontroverzný. Napríklad pri silných a širokých právomociach, ktoré chce zveriť Národnému bezpečnostnému úradu. Áno, to je ten slávny úrad, do ktorého siete sa dalo dobrých päť rokov dostať použitím prístupového hesla „nbu123“…
Na druhej strane množstvo pripomienok dáva nádej, že výsledkom bude zákon, ktorý bude použiteľný. Bude musieť, pretože kyberbezpečnosť je prinajmenej taká dôležitá ako počet tankov či stíhačiek. Ak nie dokonca viac.