Strasti otca vlasti

Čo tomu Mečiarovi stále nedajú pokoj? Veď on je už len taký neškodný starnúci dôchodca. Občas sa nechá trochu pooslavovať ľuďmi z konšpiračných médií, občas nám príde do rozhlasu opäť predviesť svoju schopnosť vŕšiť slová rozvedené s realitou. Prečo teda?

02.07.2017 22:00
debata (335)

Pretože už nejde ani tak o toho starnúceho dôchodcu. Hrubé čiary za minulosťou sa dajú kresliť v záujme nekonfliktného vývoja spoločnosti, nemôžu však byť nakreslené, dokiaľ nebude jasne povedané, za čím.

V prípade zrušenia amnestií Vladimíra Mečiara ide síce v prvom rade o politický akt, lenže na to, aby bol účinný, musí ísť ruka v ruke s právnymi aktmi. Zrušenie amnestií musia nasledovať právne dôsledky.

Ide o to, aby každý, kto by sa pokúsil v budúcnosti napodobniť, vedel, že lož síce môže byť chvíľu účinná, nemôže však byť večná.

Ak by malo byť jedným z nich stíhanie expredsedu vlády za to, že v roku 1998 zneužil svoje právomoci na amnestovanie kriminálnikov za zločin, ktorý spáchali s požehnaním štátu, potom to bude ešte tá najnižšia cena, ktorú by musel zaplatiť.

Vôbec nie je ťažké predstaviť si aj vyššie ceny. Mohol byť napríklad stíhaný za podozrenie, že kriminálny čin zavlečenia občana Slovenskej republiky do zahraničia sám inšpiroval, ak ho rovno nenariadil.

A hoci odvtedy ubehlo už veľa času a je preto celkom možné, že skutky „otca vlasti“ sú premlčané, neznamená to, že nemajú byť pomenované. Musia byť pomenované jednak v záujme pravdy, jednak v záujme prevencie.

Stanovisko Ústavného súdu, o ktoré sa opiera Generálna prokuratúra pri svojej žiadosti krajskej prokuratúre preveriť možné trestnoprávne následky Mečiarovho prípadu, je naozaj netradičné.

Pomerne veľká pasáž rozhodnutia Ústavného súdu o legálnosti postupu Národnej rady pri zrušení amnestií je napríklad venovaná opisu politického prostredia a sporov premiéra Mečiara s prezidentom Michalom Kováčom v 90. rokoch minulého storočia.

Napokon, Ústavný súd to priznáva, keď konštatuje, že hoci nález nie je sám osebe skutkovým súdom (súd neskúmal vinu či nevinu amnestovaných), považuje takú rekapituláciu udalostí vedúcich k amnestiám za žiaducu v záujme čitateľnosti a prehľadnosti svojho rozhodnutia o tom, či je možné zrušiť ich.

Keď sudcovia Ľalík a Brňák vo svojom odlišnom stanovisku konštatujú, že ÚS „nastúpil na vlak populizmu“, isto vedia, o čom hovoria. O populizme toho musia vedieť dosť: jeden ako spolupracovník Štefana Harabina a druhý ako niekdajší poslanec HZDS v čase, keď parlament aj s jeho osobným prispením zbavil mandátu poslanca Gauliedera (protiústavne, ako to skonštatoval ten istý Ústavný súd, ktorého je dnes členom).

Zmienka o možnom zneužití právomocí pri udelení amnestií však nespochybňuje iba vtedajšie motivácie a zámery Vladimíra Mečiara. Právne spochybňuje samotný akt vyhlásenia amnestií a musí sa preto preveriť.

O samotného dôchodcu vymýšľajúceho si čoraz divšie verzie toho, „ako to bolo naozaj“, už ani tak nejde. Ide o to, aby každý, kto by sa ho pokúsil v budúcnosti napodobniť, vedel, že lož síce môže byť chvíľu účinná, nemôže však byť večná.

© Autorské práva vyhradené

335 debata chyba
Viac na túto tému: #Vladimír Mečiar #Mečiarove amnestie