Aj Slovensko prešlo za ten čas mnohými zmenami, no v tomto smere dosiaľ akoby stále tvrdo spalo…
Keď sa človek pozrie na mapu Európy zobrazujúcu legislatívnu úpravu spolužitia osôb rovnakého pohlavia, tak vidí tri jasne oddelené zóny: západ, kde sú legálne svadby gejov a lesieb (minulý týždeň sa sem zaradilo aj Nemecko), stred tvoria krajiny, ktoré povolili registrované partnerstvá, a východ, kde buď žiadna právna forma pre spolužitie LGBTI ľudí neexistuje, alebo je dokonca ich spolužitie ústavou obmedzené.
Žiaľ, Slovensko zostalo zaseknuté v tej tretej zóne. Sme síce hrdí na to, že v ekonomickej oblasti dobiehame Západ, no ekonomický progres sa len málo odráža na liberalizácii postojov. Stále zostávame nesmierne sociálne konzervatívnou krajinou, s prevládajúcou nepriateľskou mentalitou voči akejkoľvek inakosti.
Iste, pre politikov je potom jednoduchšie povedať: my len rešpektujeme vôľu občanov. Voliči a politici sú však prepojené nádoby. Keď napríklad z úst premiéra dookola počúvajú, že chceme byť v jadre EÚ, je veľmi pravdepodobné, že si tento názor osvoja ľahšie. Keď však od politikov ustavične počúvajú, že registrované partnerstvá nie sú žiadnou prioritou, tak ich to len utvrdí v presvedčení, že ich (skryto) homofóbne postoje sú v podstate správne, lebo sú posvätené aj z tých najvyšších politických miest.
Ako sa hovorí, príklady priťahujú. Preto politici musia byť predvojom.