Z tohto hľadiska dnes vyzerá stratégia z polovice minulej dekády tohto storočia beznádejne zastarano. Svet sa za dvanásť rokov zmenil viac ako inokedy za štvrťstoročie. Nová bezpečnostná stratégia to musí reflektovať.
Posledným budíčkom pre tých, ktorí ešte na prelome tisícročí verili na koniec dejín, bol 11. september 2001 a všetko, čo po ňom nasledovalo. Zásadným prelomom bola invázia do Iraku, ktorá nielenže pochovala nádeje na aký-taký kontrolovaný vývoj na Blízkom východe, ale otvorila Pandorinu skrinku staronových hrozieb globálneho sektárskeho násilia a náboženstvom motivovaného terorizmu. To všetko sme však, pravdaže, už pred dvanástimi rokmi vedeli.
Čo sme nevedeli, bol ten najneslýchanejší obrat: obnova starých nevraživostí a cesta k obnoveniu starých deliacich čiar medzi krajinami „prvého“ sveta. Konvenčné vojenské konflikty sa opäť priblížili k našim hraniciam, a tentoraz nejde len o vybavovanie si starodávnych etnických účtov ako v 90. rokoch v niekdajšej Juhoslávii.
Naša bezpečnostná stratégia musí byť realistická a vôbec nezáleží na tom, či v texte explicitne Rusko pomenujeme, alebo nie.
Ruská ekonomika, stojaca a padajúca na vývoze surovín, môže byť oslabená, koľko chce: Rusko stále zostáva vojenskou veľmocou a každé jeho imperiálne vykročenie za vlastné hranice môže vyústiť do katastrofálneho dobrodružstva. Vladimír Putin navyše v prípade Ukrajiny a Krymu dokázateľne klamal a zavádzal. Rétorika ruských štátnych médií ide voči Európskej únii a NATO ďaleko za hranice prípustných meradiel bežnej kritiky. Ruské peniaze držia nad vodou a posilňujú krajnú pravicu v Európe.
Žiaden z príčetných štátnikov nebude tvrdiť, že chce Rusko za nepriateľa. Problém je v tom, že my netušíme, čo chce Rusko, a spoliehať sa na zradné vyhlásenia jeho politického lídra nemôžeme. Naša bezpečnostná stratégia musí byť realistická a vôbec nezáleží na tom, či v texte explicitne Rusko pomenujeme, alebo nie. To, čo robí Putin, je vrcholne nebezpečné a každá vláda, ktorá sa cíti zodpovedná za bezpečnosť občanov, s tým jednoducho musí rátať. Práve tak, ako musí rátať s globálnym terorizmom napriek tomu, že našu krajinu doteraz, našťastie, obchádzal.
Nie, nejde o hysterické strašenie. Vôbec nemusí ísť o to, že by nás niekto priamo napadol. Stačí, keď sa nejaký dlhotrvajúci konflikt, ktorý s nami pôvodne nemal nič spoločné, presunie príliš blízko. Kde lietajú iskry, hrozia požiare a požiare nepoznajú hranice.
Chýba už len maličkosť. Bezpečnostná stratégia štátu je v prvom rade dlhodobý politický dokument. Ak nemá byť len kusom papiera, ktorého vypracovaním si niekto urobil domácu úlohu, musí o ňom panovať všeobecný konsenzus. Na politickej scéne i vo verejnosti. A práve to sa môže ukázať ako najväčší kameň úrazu. Problémom nebude hlasovanie vlády, ale hlasovanie všetkých prípadných ďalších vlád a verejnosti, masírovanej propagandou, o akej sme v roku 2005 ešte netušili.