Istá neziskovka podľa nich prevádzkuje stacionár, ktorý je síce cez deň, keď má slúžiť odkázaným, zatvorený. No večer funguje ako obecné „fitko“. Iné zariadenie tohto typu má adresu v priestoroch, ktoré pripomínajú čerstvo zrekonštruované pohostinstvo.
Pri výčape na pulte rad naplnených obedárov a vonku auto, ktoré sa ich chystá rozviezť nemohúcim. Inde zase „povinná bezbariérovosť“ reprezentovaná strmými schodmi na pódium obecného kultúrneho domu, kde si vraj klienti môžu popoludní „vyjsť zdriemnuť“. Do ďalšieho stacionára si zase ľudia s priznaným vysokým stupňom odkázanosti pohodovo jazdia bicyklami. Prípadne tam nechodia vôbec, keďže v lete uprednostňujú výlety a záhradkárčenie.
Na každého štát napriek tomu platí 183 eur mesačne. Kde teda miznú milióny, ktoré by mali pomáhať tým, čo to skutočne potrebujú? Ale tiež, kto a ako zodpovedne tu posudzuje stupne odkázanosti? Kto a prečo tak laxne obchádza hygienické predpisy, keď inak otvoreniu každej minikaviarne predchádza „administratívna buzerácia“ vo veľkom štýle?
Vážne obvinenia štátneho tajomníka Braňa Ondruša určite budú mať dohru. Ak sa ukážu pravdivé, tak tí, ktorí naozaj parazitovali na najslabších, by mali skončiť prinajmenšom v base. Radšej však v pekle.