Kým má človek prácu, príjem a zoberie si úver na byt v hodnote, ktorá zodpovedá normálnemu sedliackemu rozumu, je všetko v poriadku. Lenže všetko s mierou. Jedna izba na sídlisku v Bratislave nemôže stáť 60-tisíc eur a banka to nemôže prefinancovať ani len z 90 percent. Ak príde kríza a ceny bytov spľasnú na reálnu úroveň, kto potom takéto obchody zaplatí?
Zdá sa, že sme sa nepoučili z roka 2008, keď sa po príchode finančnej krízy z USA prepadli nafúknuté ceny nehnuteľností aj na Slovensku. Banky sa predháňajú v úveroch s tým, že keď v budúcnosti zdvihnú úroky, tak zarobia. Európska centrálna banka zase pumpuje do ekonomík lacné peniaze v snahe zaistiť ekonomický rast.
Makroekonomickým problémom však je, keď sa to všetko deje pri veľmi nízkej inflácii, ktorá je dôsledkom podnákladových cien ropy. Reálne príjmy ľudí sú pri tlačení peňazí a umelo nízkej inflácii tiež nafúknuté a ľudia potom môžu peniaze bezhlavo míňať aj na veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujú. Ak sa preúverujú až nad svoje pomery, o to tvrdší pád potom môžu zažiť, keď sa ekonomický kolobeh otočí a na obzore sa objaví kríza.
Európska banka svojou prehnanou snahou o zaistenie hospodárskeho rastu môže ľudí priviesť do omylu. Mala by sa spamätať a úverovú bublinu zastaviť. Rovnako aj ľudia musia byť obozretní pri tom, koľko si berú úverov a čo nimi vlastne financujú.