Nositeľ Nobelovej ceny za mier, disident Liou Siao-po, zomrel na prísne stráženom nemocničnom lôžku po tom, čo ho režim uväznil za „rozvracanie štátu“, a ani po zistení, že má smrteľné ochorenie, mu nedovolil vycestovať za liečbou do zahraničia. Jeho manželka trpí v domácom väzení a ani fakt, že ju pripustili aspoň k manželovej smrteľnej posteli, ich spoločným väzniteľom nijaký zvláštny kredit nepridáva.
Aby bolo déja vu dokonalé, v odpovedi na medzinárodné pobúrenie oficiálny Peking vrčí, že Liou sa stal obeťou „zavádzania Západu“, a že to, ako Čína narába so svojimi politickými a sociálnymi kritikmi, je výsostne jej vnútornou vecou. Áno, presne to sme počúvali a počúvame z hlavných miest všetkých režimov, ktorých vládcovia sa hrajú na pánov sveta, v skutočnosti sa však desia slobodného ľudského slova.
Dnešná Čína je tiež živým dôkazom toho, že kapitalizmus a demokracia vôbec nie sú voľne zameniteľné synonymá.
Čínskym komunistom sa v podstate podarilo naplniť sny niekdajších vládcov Sovietskeho zväzu. Svet ich musí brať vážne, pretože majú jadrové zbrane, a musí s nimi obchodovať, pretože sú ekonomickou veľmocou. Zároveň však vládnu rovnako ako vždy: neexistuje nič, čo by najprv neschválili stranícki funkcionári, a strana rozhoduje aj o tom, čo budú Číňania čítať, pozerať a čo nájdu na internete.
Nezabúdajme však aj na druhú polovicu príbehu. Dnešná Čína je tiež živým dôkazom toho, že kapitalizmus a demokracia vôbec nie sú voľne zameniteľné synonymá. Práve tak, ako sa postmaoistickej ideológii čínskej komunistickej strany očividne nepriečia miliardári v uzavretých prepychových centrách a hneď v ich susedstve slumy, v ktorých živoria milióny nádenníkov, ani detská práca, tak aj high-tech postindustriálny biznis, superbanky, finančné a akciové fondy zjavne dobre koexistujú so straníckym politbyrom, ktoré hlása, že Čína demokraciu nepotrebuje, pretože „nie je čínskemu ľudu vlastná“.
Západní politici obyčajne o ľudských právach v Číne hovoria – aspoň niektorí a aspoň doma. Menej už spomínajú miliardový biznis s Čínou, ku ktorému chce každý aspoň pričuchnúť, pretože „keď nie my, prídu iní“. A sotvakedy spomínajú naše, západné firmy, ktoré ochotne spolupracujú nielen s čínskymi firmami (peniaze sa vždy dajako dohovoria), ale, keď na to príde, aj s čínskymi komunistami. Napríklad pri cenzurovaní internetu, vďaka ktorému sa ani tentoraz bežní Číňania o Liouovi toho veľa nedozvedeli.
Čína, v ktorej ani brutálne obnažený kapitalizmus nenastúpil po páde komunistického režimu, ani komunisti sa nezmocnili prekvitajúcej kapitalistickej veľmoci, ale oboje prišlo tak akosi z jedného zdroja, je otvorenou učebnicou o ľudskej spoločnosti. Nielen o tej čínskej. Aj o našej, západnej. Demokracia sa nemeria hrubým domácim produktom ani deficitom verejných financií. Demokracia je čosi iné a čosi viac.