Spoločnosť môže po materiálnej aj duchovnej stránke prosperovať len v mieri a v pocite bezpečia; ich podmienkou býva sociálny zmier a čo najdôslednejšie odstránenie hierarchií.
Naopak, hierarchiám sa darí práve vtedy, keď sa spoločnosť militarizuje, čo býva priamym prejavom pocitu ohrozenia – bez ohľadu na to, či ide o ohrozenie reálne. Na program prichádza vytváranie nepriateľa: nenávisť k umelcom či intelektuálom, potláčanie rovnosti pohlaví, práv sexuálnych menšín, sny o zašlej sláve ríš, najhrubšia interpretácia tradícií a všadeprítomné silové riešenia vrátane zavádzania smrti ako legitímneho nástroja poriadku.
To, čo všeobecne prevláda dnes, je očividne pocit strachu. Inak by sa volanie po vojenskom režime nemohlo tak úspešne ozývať ďaleko za lokálnou úrovňou. Už nie kdesi z podsvetia marginálnych trendov, ale priamo z vedúcich pozícií v politike. Spravidla zabezpečených volebnou „vôľou“ rozhnevaných más.
Snívanie veľkomaďarského sna, námesačne posadnuté volanie po znovuzavedení trestu smrti v Turecku, nárast extrémizmu v Európe alebo to, čo nedávno v Pravde Stanislav Mičev nazval tancom krajnej pravice v politike na Slovensku, nie sú javy, ktoré už raz nadobro zmizli a teraz sa prejavujú náhodou.
Akurát vo svete, ktorý stratil vieru vo vzdialené utopické ostrovy spravodlivosti, môžu bujnieť ako burina, pretože sú priveľmi nadosah.