Vzhľadom na autokratický spôsob vládnutia, ktorý presadzuje tamojšia jednofarebná konzervatívna vláda, má Európa dôvod byť znepokojená. O to viac svojím vetom prekvapil prezident Andrzej Duda.
Keď na jeseň roku 2015 strana Právo a spravodlivosť (PiS) vyhrala voľby, okamžite to vyvolalo obavy, že krajina sa bude uberať v orbánovských šľapajach. Tie sa čoskoro aj naplnili. Jaroslaw Kaczyński sa nikdy netajil svojím obdivom k Viktorovi Orbánovi a jeho európskej "kontrarevolúcii”. Keď sa potom chopil moci, vo Varšave spustil valec, ktorý valcuje dodnes. Kaczyńského strana má väčšinu v oboch komorách parlamentu, ovládla verejnoprávne médiá a – čo je najdôležitejšie – má aj svojho človeka v prezidentskom kresle.
Andrzej Duda sa spočiatku javil iba ako nastrčená bábka Jaroslawa Kaczyńského. Minulý rok nevymenoval ústavných sudcov, ktorých vybrala ešte predchádzajúca vláda a kabinet vzápätí dodal svojich vlastných.
Neskôr podpísal aj spornú novelu zhromažďovacieho zákona, podľa ktorej sa protestné demonštrácie nebudú môcť konať bližšie ako 100 metrov od zhromaždenia, ktoré úrady označia za celoštátne dôležité. Aj keď nejde o úplne nedemokratický nástroj, vláda našla šikovný prostriedok na obmedzenie opozičných protestov.
U Dudu zodpovednosť za krajinu prevážila nad straníckou lojalitou.
Doteraz teda všetko nasvedčovalo tomu, že Duda je pripravený verne plniť Kaczyńského pokyny. Lenže poslušný služobníček sa zrazu „veľkému šéfovi“ vzoprel. Prezident, na prekvapenie mnohých, sa rozhodol vetovať dva kontroverzné zákony o najvyššom súde a súdnej rade. V prvom prípade by museli všetci sudcovia najvyššieho súdu odstúpiť naraz a o ich nástupcoch by rozhodoval priamo minister spravodlivosti, no a v druhom prípade by politici kontrolovali orgán, ktorý vymenúva sudcov najvyššieho súdu.
Prijatie kontroverznej reformy by tak ohrozilo jeden z pilierov demokracie – nezávislé súdnictvo. Tento Kaczyńského právny experiment by následne mohol dostať Poľsko do izolácie. Duda si pravdepodobne túto hrozbu uvedomil, a tak zodpovednosť za krajinu u neho prevážila nad straníckou lojalitou. Navyše, vzhľadom na svoj vek a ďalšie politické ambície mu muselo byť jasné, že podpis takého právneho paškvilu by ho mohol pripraviť o sľubne rozbehnutú kariéru. Hoci si nik nerobí ilúzie o postkomunistickom súdnictve, v ktorom pôsobí množstvo osob spätých s totalitným režimom a vlastne aj PiS vyhrala voľby s programom dekomunizácie spoločnosti, to, o čo sa pokúšal Kaczyński, bolo jednoducho za čiarou.
Medzi prezidentom a lídrom PiS sa tak črtá spor, ktorý Slovensko zažívalo v časoch mečiarizmu. O tom, či Kaczyński napokon dopadne tak ako Mečiar, je ešte predčasné špekulovať. No je jasné, že urobí všetko preto, aby si udržal moc a mohol pokračovať v aplikácii tzv. salámovej metódy, ktorou postupne okliešťuje demokraciu a snaží sa zmeniť Poľsko na svoj obraz.