Rovnako ako k nemu vždy patril nesúlad medzi pompéznymi rečami a reálnymi možnosťami režimu, ktorý má problém nasýtiť svojich ľudí, nieto vyhrávať vojny.
Je možné, že to, čo platilo doteraz, už neplatí. Snahy Pchjongjangu získať jadrový arzenál zosilneli predovšetkým po tom, ako mohol Kim sledovať koniec niektorých ďalších „milovaných lídrov“. Údajne najviac ním otriasol osud Muammara Kaddáfího, ktorého zlynčovali na ulici vlastní ľudia.
Severná Kórea dnes už vraj disponuje jadrovými hlavicami použiteľnými v balistických raketách. Odhady o ich počte sa rôznia, aj jedna však stačí. Kim nemôže vyhrať, dokázal by však spôsobiť obrovské straty nenávidenému južnému susedovi či neďalekému Japonsku.
Kimovský režim je zločinný a psychopatický, nie je to však ISIS. Nič nenasvedčuje, že by za všetkými tými rituálnymi vyhrážkami bola skrytá túžba po vlastnej anihilácii. Odpoveďou sveta bola aj preto vždy kombinácia sankcií, diplomacie a ovplyvňovania Číny, ktorá režim drží pri živote ako svoju bábkovú nárazníkovú zónu. Dokiaľ v Bielom dome nezasadol Donald Trump.
Nevinní obyvatelia Soulu by dnes nemali dúfať vo víťazstvo zdravého rozumu iba na sever od 38. rovnobežky, ale aj na opačnom brehu Pacifiku. Zrážka vyhrážajúceho sa psychopata s bezcitným ignorantom hľadajúcim zámienku, aby dokázal sebe i svetu, že „má gule“, môže spustiť katastrofu, akú naša generácia nepamätá.