Nepotrebuje vodičské oprávnenie a, pochopiteľne, nepotrebuje byť ani vlastníkom toho auta. Môže ho jednoducho ukradnúť tesne pred činom. Nepotrebuje logistiku, zázemie, mesiace príprav, stretávania sa v tajných bytoch. Nemusí nič prepašovať do krajiny, kde chce zaútočiť. Nikto mu ani nemusí dať pokyn, kedy a kde zaútočiť.
Vyhlásenie tzv. Islamského štátu, že aj teraz v Barcelone vraždili jeho „vojaci“, je nepodstatné. Jedinou budúcnosťou ISIS je jeho násilný zánik.
Na takýto útok stačí pohŕdanie životom. Ako už skonštatovali iní, auto sa stáva riadenou strelou chudobných (teroristov). Dokazujú to útoky islamistov v Nice, Berlíne, Štokholme, Londýne a teraz v Barcelone, ale koniec koncov aj útok britského rasistu proti návštevníkom mešity a útok amerického nacistu proti antifašistom v Charlottesville. Ani to, že útočníci, ktorých teraz španielska polícia zneškodnila v Cambrils neďaleko Barcelony, sa vraj chystali útočiť ešte i plynovými bombami, na šokujúcej účinnosti útokov pomocou áut nič nemení. Aj keby o tom, čo chystajú, nikto nevedel, dodatočne sa k nim vždy niekto prihlási. Vyhlásenie tzv. Islamského štátu, že aj teraz v Barcelone vraždili jeho „vojaci“, je však nepodstatné. Jedinou budúcnosťou ISIS je jeho násilný zánik. Na odhodlaní, s ktorým na tomto cieli pracuje väčšina národov sveta, už skúmanie, či aj tento ďalší zločin treba naozaj pripísať na jeho vrub, nič nezmení.
Z práve povedaného však vyplýva aj to, že samotné zničenie ISIS nám ešte neposkytne záruku, že zmizne aj tento druh útokov. Možno skôr naopak: čím viac sa bude dariť rozkladať teroristické siete schopné vyrábať bomby a zaobstarávať si strelné zbrane, tým bezprostrednejšie bude nebezpečenstvo takýchto „lacných“ útokov.
Ako reagovať? Jednoduchšie je povedať, ako nereagovať. Napríklad určite nie panikou. Áno, je toho stále veľa, čo by sa malo ešte zlepšiť v práci polícií a v medzinárodnej spolupráci bezpečnostných služieb a protiteroristických jednotiek. Obete terorizmu proti civilným obyvateľom a turistom sú z princípu vždy nevinné – naša hystéria by ich však robila ešte aj márnymi.
Druhý spôsob, ako nereagovať, je nenávisť. Ak si ideológovia terorizmu dve veci želajú zo všetkého najviac, prvou je to, aby sme sa báli. Druhou je to, aby sme podľahli paušálnej nenávisti, ktorá nás vženie do apokalyptickej vojny kultúr, náboženstiev či rás. Práve tá je ich konečným cieľom. Inými slovami, chcú nás mať presne tam, kam nás tlačí napríklad obhajca nacistov a rasistov Donald Trump, ktorého Barcelona najnovšie pomkla k oprášeniu stokrát vyvráteného idiotského bludu o generálovi Pershingovi a guľkách namočených v prasacej krvi.
Na to, aby sme skoncovali s érou „lacného teroru“ (ktorý má však rovnako „drahé“ následky, ako akýkoľvek iný), nepostačia zbrane. Nepôjde to bez spolupráce s komunitami, z ktorých útočníci pochádzajú. Prekážkami pritom môžu byť práve panika a nenávisť. Nielen oni, aj my musíme zatočiť s našimi vlastnými hlupákmi a zaslepencami. Akokoľvek zle sa to dnes možno niekomu počúva.