Španielsko šok tohto druhu naposledy zažilo v marci 2004, keď pri bombových útokoch na vlakový systém v centre Madridu zahynulo takmer 200 ľudí. So súčasnými udalosťami mal skutok viaceré spoločné črty: i vtedy sa udial pred voľbami, i vtedy išlo o islamských extrémistov.
Keby však mala byť skutočným zmyslom islamistického teroru historická pomsta, boli by si vybrali Madrid.
Ak sa pred 13 rokmi hovorilo o útoku ako o dôsledku účasti Španielska na bombardovaní Iraku, prípadne sa spájal s baskickými separatistami, dnes sú v hre podobné karty – prípadná samostatnosť Katalánska, o ktorej by malo už v októbri rozhodnúť referendum, a neuzavreté účty s islamským svetom. Rekonquista v roku 1492 hravo poslúži aj modernej propagande.
Tradične liberálny charakter Barcelony sa extrémistom navyše priam „ponúka“ ako terč. Odvrátená tvár večne „žúrujúceho“ mesta však smutno pripomína dôsledky politiky, ktorá vytvorila skupinu prisťahovalcov tretej kategórie v „neviditeľných“ brlohoch na okraji spoločnosti.
Mnohé úvahy smerujú k otázke, či teroristi konali s ohľadom na blížiace sa referendum, alebo či môžu najnovšie udalosti posilniť centrálnu madridskú vládu. Katalánske médiá si dali špeciálne záležať, aby „katalánske“ obete jasne oddelili od „španielskych“, teda kastílskych.
Keby však mala byť skutočným zmyslom islamistického teroru historická pomsta, boli by si vybrali Madrid. „Dekadentná“ Barcelona je však oveľa súčasnejším symbolom „západného nepriateľa“, a z tohto pohľadu pôsobí nedokončená história španielskych nacionalizmov ako anachronizmus.