Tým dáva svet jasne najavo, ktorú kapitolu histórie Slovenska považuje za najvýznamnejšiu. Napriek tomu na ňu časť našich maloverných hľadí s dávkou pochybností. Mnohé pseudoargumenty sa neveľmi líšia od tých z machovskej propagandy. Išlo údajne o protinárodný puč riadený Benešom z Londýna a boľševikmi z Moskvy. Pritom jedno i druhé centrum zahraničného odboja boli zaskočené vývinom udalostí na Slovensku.
Povstanie sa varilo v domácom hrnci, pod nosom Tisovej vlády v Bratislave. Do jeho príprav a uskutočnenia sa zapojili všetky zložky protifašistického hnutia. Nielen zo širokého politického spektra, ale aj z vrcholového ekonomického manažmentu. Predstavitelia odboja by ostali rojkami, keby do svojich cieľov nezapojili aj Slovenskú armádu. Nešlo však iba o vojenský prevrat.
Svet dávajasne najavo, ktorú kapitolu histórie Slovenska považuje za najvýznamnejšiu. Napriek tomu na ňu časť našich maloverných hľadí s dávkou pochybností.
Už pred augustom 1944 sa zakladali revolučné národné výbory zostavené z miestnych autorít, ktoré v deň „D“ preberali do svojich rúk zodpovednosť za život v obciach, mestách a okresoch. Do srdca Povstania sa náhlila protinacisticky orientovaná inteligencia, aby ustanovila Slovenskú národnú radu, ktorá prijala vyše 40 dôležitých zákonov.
V Banskej Bystrici a v ostatných mestách sa vytvárala spoločnosť so základnými atribútmi demokracie, svoju činnosť zlegalizovali politické strany, odbory, vznikla širokospektrálna tlač, rozhlas, v kinách premietali filmy, aké diváci roky nemohli vidieť.
A čo národ? Už dávnejšie signalizoval nesúhlas so zriadením, ktoré sa podieľalo na zabíjaní príslušníkov ostatných slovanských národov i vlastných občanov s tzv. nevyhovujúcim pôvodom. Vojaci prebiehali na druhú stranu frontu, ľudia bez rozdielu vyznania ukrývali prenasledovaných, aktivizovali sa odbojové skupiny…
Mnohým otvorila oči až účasť Hlinkovej gardy na krutých transportoch Židov do koncentračných táborov, porážky nemeckých vojsk v severnej Afrike a v Sovietskom zväze či sociálny prepad po krátkej vojnovej, krvou zaplatenej konjunktúre. K Povstaniu sa pridávali spontánne, ľudácky štátny aparát padol ako domček z karát, ostatné pokračovalo podľa diktátu z Berlína. Žiaľ, s osobným nasadením „najvernejších“, v prípade Jozefa Tisa s vernosťou až za Hitlerov hrob.
Maloverní voči princípom modernej spoločnosti opäť volajú po vláde tvrdej ruky. Novodobí „rodoľubi“ v zelených tričkách sa v rámci poznávacích zájazdov prevážajú v autobuse pomaľovanom logami ĽS NS s ešpézetkou okresu Pardubice. Nadmieru benevolentní primátori im vychádzajú v ústrety športovými a kultúrnymi podujatiami, kde sa propaguje xenofóbny volebný program.
Ak budú dnešní politici hľadieť iba na svoje sebecké mocenské a hmotné záujmy, ak štát, jeho vláda i slušná opozícia, zákonodarstvo a justícia budú málo veriť v demokratické inštitúty, ak bude značná časť verejnosti ľahostajná voči extrémnej pravici, potom nech sa nik nečuduje… Práve preto nesmie byť 29. august iba hrdým spomínaním na to, čo sa na Slovensku dialo pred 73 rokmi.
