Čo by sa stalo, keby Milan Rastislav Štefánik nebol mal nešťastnú nehodu pri svojom prílete na Slovensko? Čo by sa stalo, keby sme sa neboli podvolili mníchovskému diktátu a bojovali? Ako by to bolo zmenilo dejiny Československa, Slovenska či celej Európy?
Ďalšou vlastnosťou národov je dávať svojim historickým postavám príliš kladné vlastnosti, nevnímajúc ich dostatočne plasticky. U nás je to s Povstaním presne naopak. Neustále hľadáme dôvod znížiť jeho hodnotu. Od jednej strany, ktorá má župana v Banskobystrickom kraji, počúvame, že to bol len boľševický puč. Neustále vychádzajú konšpiračné teórie o tom, že to bola záležitosť len pár jedincov a komunistických dôstojníkov zo ZSSR. Ako keby sme si nevážili náš najskvelejší okamih v dejinách dostatočne.
Povstali sme ako národ proti cudzej okupácii, proti vláde, ktorá túto okupáciu schvaľovala, a proti ideológii, ktorá neváhala obetovať životy vlastných občanov.
Len raz v dejinách sme sa ako národ bránili proti okupácii cudzou mocnosťou. Príkaz „Začnite s vysťahovaním“ bol reakciou na obsadzovanie Slovenska vojakmi nemeckej nacistickej armády. Povedzte mi, kedy inokedy sa to v našich dejinách stalo? Napriek tomu, že tu bola kolaboračná Tisova vláda, ktorá súhlasila s príchodom cudzích útočníkov, rozkaz aj tak uposlúchlo takmer 40-tisíc našich vojakov a 15-tisíc partizánov.
Napriek náporu aj elitných SS plukov, ktoré na nás útočili z Protektorátu Čechy a Morava, z Poľska aj z Maďarska, sme sa dokázali brániť celé dva mesiace. Je to Slovenské národné povstanie a je to povstanie celého národa. Napriek tomu, že sa poniektorí vytrvalo usilujú tento vojenský a politický počin národa bagatelizovať, treba povedať, že vojaci a partizáni – aj vojačky a partizánky – bránili našu krajinu, a naše obyvateľstvo podporovalo úsilie armády proti nacistickej okupácii.
Povstali sme ako národ proti cudzej okupácii, proti vláde, ktorá túto okupáciu schvaľovala, a proti ideológii, ktorá neváhala obetovať životy vlastných občanov z náboženských, etnických a politických dôvodov.
Ale poďme povedať, čo by bolo keby. I keď to ako historik nemám rád, niekedy je to potrebné. Bez SNP by sme boli zostali štátom kolaborujúcim s nacistickým Nemeckom a Slovensko by po vojne patrilo medzi porazené krajiny. Také by bolo aj jeho postavenie v novovytvorenom Československu. Bez Povstania by vojna trvala dlhšie, i keď nikto nepovie o koľko. Aj keby to bolo len o minúty, malo to význam.
Povstanie bolo v tyle nacistického Nemecka, na území, ktoré považovali nacisti za svoje. Nemecko nemohlo cez naše strategické územie presúvať vojakov, muníciu a techniku na front. Nehovoriac o viazaní nemeckých vojenských síl na tomto území, a nie na východnom fronte. Bola to veľmi dôležitá udalosť pre Slovensko a jeho budúcnosť. A bola to aj veľmi dôležitá udalosť pre celý stredoeurópsky front. Nedajme si vziať hrdosť na jedno z najvýznamnejších protinacistických vystúpení v Európe.
Nemenej dôležité je, že sa v Povstaní zjednotili všetky politické sily. Od komunistov cez podporovateľov Edvarda Beneša až po Demokratickú stranu. Ak sme zjednotení za jeden cieľ, dokážeme zdanlivo aj nemožné – a to brániť sa značnej početnej presile. Odkaz jednoty by mal byť práve tým najsilnejším odkazom SNP. Ak sme jednotní, dokážeme nielen poraziť fašistov, ale zároveň dosiahnuť čokoľvek, čo naša malá, ale odvážna krajina potrebuje. Demokracia za to stojí. Vtedy, ako aj dnes.
