Minister Ján Čarnogurský sa s nimi boril, boril, ale nedoboril. Ako bolo za šéfa spravodlivosti druhej Dzurindovej vlády Daniela Lipšica? Uhádli ste. Keď mu po troch rokoch Ivan Gašparovič v parlamente pripomenul, že sťažnosti na prieťahy oprávnene pribúdajú, nikto si akurát z tejto časti prezidentovho prejavu o stave republiky žarty nestrúhal.
Rovnaký vzorec fungoval za prvej vlády Roberta Fica: minister tvrdil, že prieťahy sú problém, a on aj vie prečo. Ostatní mu po čase pripomenuli, že vedieť prečo očividne nestačí, pretože prieťahy sú ďalej smutnou realitou našej justície. Za vlády Ivety Radičovej to nebolo inak.
Lucia Žitňanská presne vedela, čo bolo treba urobiť: až natoľko, že prišla druhá Ficova vláda a Tomáš Borec a všetko sa opakovalo. Teraz, keď je Žitňanská členkou tretej Ficovej vlády, scenár vyzerá podozrivo podobne. Ak sa niečo podstatné nezmení.
Problém je, že čo je to podstatné, je čoraz ťažšie vydedukovať. V minulých dekádach sa prijímala nová legislatíva, riešila sa materiálna poddimenzovanosť súdov, personálne otázky, elektronizácia… akurát ľudia majú stále problém s tým, dočkať sa súdneho rozhodnutia. Smutní rekordéri dokonca už viac ako dvadsať rokov.
Nemá zmysel hádať sa o poloplný/poloprázdny pohár. Naše súdne konania sú pomalé, manipulovateľné a často aj manipulované. Nejde o to, že by sa nič nezlepšovalo. I keď sa niečo zlepšuje, ide to príliš pomaly. Tie najhoršie z prieťahov sú politické prieťahy.