Ako je všeobecne známe, nič lepšie nezaručí bezpečnosť národa ako odistené zbrane v uliciach. A niet lepšieho uctenia si ústavy ako dopisovanie a prepisovanie jej článkov, kedykoľvek si niektorý z politikov zmyslí… Len ministerstvo školstva začalo nový školský rok bez ministra. Ten rezort, o ktorom sa toho toľko pred voľbami i po nich narozprávalo.
Výkon vládnej koalície začína povážlivo škrípať. Dodatkov, ktoré si Andrej Danko povymýšľal v čase od zostavenia vlády, je pomaly viac, ako bolo základných bodov v programe, s ktorým začínala. To už majú všetko hotové? Alebo sa chcú riadiť heslom: Keď niečo nesplníš, ihneď sľúb splniť niečo iné…?
Slovenská národná strana sa po letnej koaličnej metelici, ktorú z dodnes neobjasnených dôvodov spustil jej predseda, ocitla v akomsi politickom záchvate. Najprv sa rečnilo o trinástych platoch, pretože „ľudia sa musia podieľať na úspechoch ekonomiky štátu“. Potom sa začala licitácia: „Vy nám odstrelíte jedného ministra, my vám druhého.“ Nasledoval nápad doplniť ústavu o právo občanov „podieľať sa na zaisťovaní národnej bezpečnosti, a to i vlastnou legálne držanou zbraňou“.
No a teraz vraj chcú takzvaní národniari od koaličných partnerov pýtať vo vláde kreslo pre svojho vlastného vicepremiéra. Prečo? No keď majú ostatní, prečo by dankovci nemohli mať tiež, všakže. Čo by taký vicepremiér za SNS robil, predbežne nie je známe. Už vopred však môžeme s istotou tvrdiť, že by robil aspoň o jednu vec viac ako minister školstva: existoval by.
Dokiaľ sa neskonsoliduje situácia v rezorte školstva, Danko a jeho partneri nemajú právo tváriť sa, že existujú súrne dôvody, pre ktoré treba po osemnástykrát otvárať ústavu.
Dankova strana nebola dodnes schopná vyprodukovať návrh na nového šéfa rezortu školstva a vedy, napriek tomu, že šéf strany už pred niekoľkými týždňami s istotou tvrdil, že to bude niekto z prostredia školstva, aby bolo zrejmé, že ide predovšetkým o odbornú a už menej o politickú nomináciu. Hoci podobnými kvalitami disponoval aj nešťastný Peter Plavčan, ktorého sa asi nikomu nebude chcieť napodobniť, na samotných kritériách nič zlé nie je. Ešte lepšie by bolo, keby k nim už konečne patrilo aj nejaké konkrétne meno nového ministra.
Nič také sa však na obzore nečrtá. Namiesto toho Danko prichádza s novými a novými nápadmi na vylepšovanie vecí, ktoré vylepšovať netreba. A zvyšok koalície (čo v tomto prípade znamená jej dve tretiny) márni čas premýšľaním, ako Danka upokojiť, namiesto toho, aby jemu i jeho strane zabránili zvíjať sa v politických kŕčoch. Hoci aj nejakým napohľad drastickým opatrením, ako to poznáme z medicíny.
Východisko je veľmi jednoduché. Dokiaľ sa neskonsoliduje situácia v rezorte školstva, Danko, ale ani jeho partneri nemajú právo tváriť sa, že existujú nejaké súrne dôvody, pre ktoré teraz treba po osemnástykrát otvárať ústavu a meniť zákony. A v prípade Dankovho nosenia zbraní dokonca trestuhodným spôsobom meniť charakter našej spoločnosti. Najvyšší čas, aby „hrádza proti extrémizmu“ začala zapchávať diery.