Maďarsko, Slovensko, Česká republika a Rumunsko hlasovali proti kvótam. Maďarsko a Slovensko neskôr podali žalobu na Súdny dvor EÚ, pretože podľa nich sa o takejto veci nemalo rozhodovať hlasovacou väčšinou, ale konsenzom.
Rozdelenie 160-tisíc utečencov a migrantov sa malo podľa plánu udiať počas dvoch rokov. Je september 2017. Zatiaľ bolo premiestnených iba 28-tisíc ľudí. Takýmto tempom sa dva roky predlžujú asi na jedenásť. Slovensko či Maďarsko pritom sotva možno radiť medzi hlavných vinníkov: podľa plánu sme mali prijať 902 a naši južní susedia 1 294 žiadateľov. Na druhej strane, naozaj nám to za to stálo?
Európska komisia má pred sebou stále ten istý problém: čo s tými, ktorí s kvótami nesúhlasili a nesúhlasia?
Toto je obraz, na ktorom sa rozhodnutím Súdneho dvora EÚ zamietnuť žalobu Slovenska a Maďarska nič zásadného nemení. Kvóty fungujú iba pomaly aj tam, kde s nimi súhlasili, a Európska komisia má pred sebou stále ten istý problém: čo s tými, ktorí s kvótami nesúhlasili a nesúhlasia? Len pripomeňme, že po voľbách a nástupe ultrakonzervatívnej vlády sa k hriešnikom dodatočne pridala aj Varšava, ktorá v septembri 2015 s kvótami ešte súhlasila. Okrem časti Balkánu je v tom teda už kompletná skupina V4.
Nie však celkom rovnako. Zatiaľ čo náš spolužalobca z Maďarska neakceptoval jediného utečenca, Slovensko vo vlastnej réžii (a po dohode s Rakúskom) predsa len nejakých prijalo a „procesovalo“. Zrejme aj preto nie sme medzi krajinami, voči ktorým začala komisia správne konanie s hrozbou vysokých pokút.
Rečičky našich politikov o tom, akoby mohlo tých pár stoviek moslimov (pretože o nich tu ide v prvom i každom ďalšom rade) nejako zásadne zmeniť celú našu spoločnosť, trápne rozdúchavanie eurofóbie po každom teroristickom útoku v Európe a vytĺkanie politického kapitálu zo strachu ľudí z neznámeho sú všetko veci, ktoré by mali zaujímať najmä nás doma. Napokon my tu budeme žiť a svojim deťom dávať príklad… Pre úniu sme však ešte stále nie v tom najhoršom vreci.
Aj preto je dôležité, aby sa naša politická reprezentácia – na rozdiel od maďarskej, ktorá už prská – zdržala zlostných reakcií. A to sa týka nielen predsedu vlády, ktorý napokon sám najlepšie vie, aké má a aké nemá ďalšie možnosti. Týka sa to rovnako predsedu parlamentu, ktorý robí v ostatných týždňoch veľtoče a roznožky, len aby ukázal, že je iný ako jeho koaličný šéf. Nehovoriac o vodcovi opozície, ktorý je síce na Slovensku dlhodobo skôr neprítomný, mentálne je však až po uši zaborený v tej najnevábnejšej slovenskej eurofóbnej bačorine.
Nápor žiadateľov o azyl už nie je taký veľký ako pred dvoma-troma rokmi. Taliani a Gréci dostali síce trpké poučenie, ako sa to má s našou európskou solidaritou, v zásade však nikto nechce zbytočne opäť zvyšovať napätie. To je základ, na ktorom sa dá stavať bez pokusov vytĺkať body z jednej neúspešnej žaloby.