Nešlo iba o rozhodnutie ľudáckej vlády. Tento Židovský kódex zhrnul dovtedy schválené rasistické zákony, ktoré prezident a „vodca národa“ podpisoval ako na bežiacom páse. Kam to všetko viedlo, dobre vieme.
Do pracovných a následne vyhladzovacích táborov sa dostali práve tí, ktorých pôvod sa určoval práve na základe tohto potupného dokumentu. Prišli o všetko, o prácu, o majetok, o akékoľvek občianske práva, o samotnú ľudskú dôstojnosť. Bolo nemysliteľné, aby sa takáto masa vôbec uživila, preto sa ich fašistický režim a najmä arizátori chceli zbaviť definitívne. Sotva bol kódex pol roka v platnosti, už sa spustila masová deportácia na územie Nemcami okupovaného Poľska. V priebehu roka 1942 násilne opustilo svoje domovy 58-tisíc Židov, po potlačení Povstania nasledovalo ďalších 16-tisíc. Po vojne sa ich vrátilo okolo 400, teda pol percenta.
Ani po novembri 1989 sa Deň obetí holokaustu a rasového násilia nerodil ľahko. V roku 2001 tento návrh predložil v Národnej rade ako opozičný poslanec Robert Fico. O dva roky nato k Pamätníku holokaustu v Bratislave položil veniec ako jediný z najvyšších ústavných činiteľov len prezident Rudolf Schuster. Keď v roku 2006 pri tejto príležitosti parlament prijímal vyhlásenie odsudzujúce všetky prejavy extrémizmu a rasovej neznášanlivosti, z prítomných 140 zákonodarcov hlasovalo za iba 112.
Doteraz sa nájdu nielen medzi politikmi mnohí, čo tvrdia, že nijaký holokaust neexistoval. Ale kdeže ostali tie desiatky tisíc Židov vyvezených zo Slovenska? Žiaci, ktorí sa vrátia zo školského zájazdu v Auschwitzi, pochybovačom určite odpovedia, že tam už žiadnych väzňov nevideli.