Nezaslúžene. Jeho príbeh je príbehom o tom, že pády tých, čo keď boli mocní, tancovali po chrbtoch všetkých, čo boli pod nimi, bývajú tvrdé. Niekedy sú tie pády také tvrdé, že dotyční prerazia aj dno a padajú ďalej.
Ešte v auguste vyšli výsledky kontroly Najvyššieho kontrolného úradu na Najvyššom súde. Zistilo sa, že sa tam za Harabinovej éry s verejnými prostriedkami naozaj nemaznali. Len samotný šéf si na odmenách v rokoch 2009 a 2010 prilepšil o 113-tisíc eur. Reakcia Štefana Harabina? Štýlová, ako vždy: „Šéf NKÚ je picino a lokaj Smeru.“ A aby bolo jasné, kontrola bola podľa Harabina nezákonná, pretože šéf NKÚ Karol Mitrík „išiel kontrolovať obdobie, ktoré už kontrolované bolo, čo nesmel urobiť. Dvakrát sa to isté nemôže kontrolovať.“
Ako z učebnice. Nech je Mitrík, čo chce, kto chce, aj pre neho platí, že ak vám do lokajov nadávajú exlokaji Vladimíra Mečiara, je to svojím spôsobom pocta. A čo sa „picina“ týka, Freud nepustí. Podobne ako deviantov všade naokolo vídavajú práve takí, čo si nie sú celkom istí sami sebou, nadávanie všetkým do picinov a tajtrlíkov často prezrádza vnútorný problém nadávajúceho. Podvedomie dokáže byť hnusoba, keď sa vám z hlbín pretlačí až na jazyk.
Harabin už dávno prerazil dno a ešte stále nepristál. Jeho internetové výlevy na celý svet a EÚ zvlášť hovoria samy za seba.
Nuž a najnovšie sa Harabin pustil do generálneho prokurátora. Úrad Jaromíra Čižnára sa zasadil o prepustenie výtvarníka Ľuboša Lorenza z nezmyselnej väzby, vzápätí však odmietol výzvu viacerých politikov, aby disciplinárne postihol prokurátora, ktorý Lorenzovi vyšetrovaciu väzbu navrhoval. Čižnár výzvu označil za absurdnú, keďže tí istí politici podľa neho nežiadajú prijatie disciplinárnych opatrení aj voči sudcom, na základe verdiktov ktorých sú opakovane prepúšťané či oslobodzované osoby patriace k mafiánskym skupinám.
I keď, ako to sám pripomína, Čižnár žiadneho takého sudcu nemenoval, trafená hus nemohla nezagágať. Podľa Harabina je Čižnár právny schizofrenik, ktorý „nemôže riadiť ani miestnu prokuratúru v Ubli, keby tam bola“. Na rozdiel od šéfa NKÚ generálny prokurátor si však od Harabina brnkať po nose nenechal. A tak sa dozvedáme, že podľa Čižnára by Harabin nieže nemal byť sudcom Najvyššieho súdu, ale nemal by byť sudcom vôbec. „Je to práve pán sudca Harabin, ktorý vydáva čudesné a nezákonné rozhodnutia… To, že ma označil za schizofrenika, považujem za následok jeho duševnej poruchy, ktorá sa u neho prejavuje po strate moci.“
O laické posudzovanie duševných stavov tu však vôbec nejde. Je očividné, že Harabin už dávno prerazil dno a ešte stále nepristál. Jeho internetové výlevy na celý svet a Európsku úniu zvlášť, milované a zdieľané konšpirátorskou krajnou pravicou, hovoria samy za seba. Podobne ako ten anekdotický večný argument proti Amerike: „A u vás zase bijú černochov,“ by sa dal sformulovať jeden proti nám: „A u vás je Harabin sudcom Najvyššieho súdu.“ S tým, že ono to ani trochu anekdotou nie je.